• 15-03-23
  • ABSD
  • ,
  • 0

IGOR CIBULA: História tajných služieb v ČSR

Ani pri stručnom prehľade dejín česko-slovenských spravodajských služieb nemožno vynechať obdobie, ktoré predchádzalo vzniku Česko-Slovenskej republiky. Založenie samostatného česko-slovenského štátu v roku 1918 predchádzali totiž viaceré aktivity a nie na poslednom meste bola aj spravodajská činnosť českých a slovenských vlastencov, získavajúcich politické, vojenské a hospodárske informácie pre zahraničnú reprezentáciu na čele s profesorom Tomášom G. Masarykom. Pod jeho patronátom vznikla 15. marca 1915 neformálna konšpiratívna organizácia Maffie – alebo Tajný výbor – ako významné centrum odboja proti habsburgskej monarchii počas 1. svetovej vojny. Maffii šéfoval advokát dr. Přemysl Šámal, podpredseda Masarykovej Realistickej strany – po roku 1918 kancelár prezidenta republiky, organizátor odboja počas protektorátu, ktorého v roku 1941 popravili nacisti v Berlíne. Fungovala na princípe tzv. vlasteneckej špionáže, teda jej informátori nedisponovali väčšinou žiadnou spravodajskou kvalifikáciou. V historických prameňoch sa uvádza, že do konšpiratívnych aktivít Maffie bolo zapojených 104 osôb. Mala dôverníkov aj na cisárskom dvore vo Viedni a vďaka spolupráci s komisárom dr. Richardom Bienertom z pražského policajného prezídia rozohrávala dublerské spravodajské hry. Dokonca začiatkom roku 1918 „maffiáni“ si zriadili pri Prahe vlastnú odpočúvaciu stanicu a monitorovali hovory na telefonickej linke medzi rakúskym a nemeckým generálnym štábom. Šifrované správy do zahraničia sa posielali na adresy Čechov, žijúcich vo Švajčiarsku. Odtiaľ sa dostávali k Masarykovi a Eduardovi Benešovi, čo obom umožnilo aktívne zasahovať do politického vývoja v rakúsko-uhorskej monarchii a poskytlo tiež šancu, aby na základe takto získaných informácií nadviazali tesnejšie kontakty s niektorými vládnymi činiteľmi vo Francúzsku a vo Veľkej Británii.

 

Spravodajské služby oboch štátov využívali spravodajské zdroje česko-slovenskej emigrácie. Osobitný význam najmä pre Britov mala súkromná spravodajská organizácia Američana českého pôvodu Emanuela Vosku. Sociálny demokrat Voska žil od roku 1894 v Spojených štátoch amerických, kde sa venoval podnikaniu a žurnalistike. Pôvodne prišiel do Prahy v júni 1914 so zámerom založiť sieť korešpondentov, ktorí mali prispievať do krajanských novín v Spojených štátoch amerických. Zastihla ho tu však správa o vypuknutí 1.svetovej vojny a po stretnutí s viacerými českými politikmi, vrátane T. G. Masaryka, podujal sa na Masarykov podnet aktívne pomáhať nadväzovať kontakty s predstaviteľmi štátov Dohody a poskytovať im závažné informácie o Rakúsko-Uhorsku, vrátane jeho ekonomického a vojenského potenciálu. Nestal sa však iba dôležitým kanálom informácií do zahraničia, ale hlavne s podporou britskej Námornej spravodajskej služby – NID (Naval Intelligence Division) vytvoril efektívne fungujúcu sieť dôverníkov, ktorá v USA odhalila vyše 150 agentov a záškodníkov, pracujúcich pre Nemecko. Voska účinne pomáhal aj Vyšetrovaciemu úradu (Bureau of Investigation) ministerstva spravodlivosti Spojených štátov amerických. Keď USA v roku 1917 vstúpili do vojny, dal svoju agentúru spolu s jej dokumentačným fondom plne k dispozícii americkým ozbrojeným silám.

Potom plnil E. Voska spravodajské a politické poslanie v revolučnom Rusku. Po skončení misie odišiel do Európy v hodnosti kapitána armády Spojených štátov amerických, aby organizoval spravodajskú a sabotážnu činnosť proti Nemecku. Treba dodať, že aj za druhej svetovej vojny vyvíjal kapitán E. Voska spravodajské aktivity proti Tretej ríši, a to ako príslušník Úradu pre vojnové informácie – OWI (Office of War Information) v Istanbule. Po roku 1945 – rovnako ako po skončení I. svetovej vojny – sa Voska vrátil do civilu, ale o päť rokov neskôr ho Štátna bezpečnosť zatkla ako amerického špióna a strávil 10 rokov vo väzení. Zomrel 1. apríla 1961, ale plne rehabilitovaný bol až po páde komunistického režimu v Česko-Slovensku.

Podobné osudy akého sa dočkal E. Voska mali aj viacerí členovia Maffie. Redaktor Jan Hajšman bol období 1922-38 riaditeľom propagačnej sekcie ministerstva vnútra, čo bola vlastne kamuflovaná spravodajská služba. Ako odbojára za tzv. Protektorátu ho Nemci uväznili, ale prežil to. Jan Hajek šéfoval už od septembra 1919 ďalšej spravodajskej službe, a to tretej sekcii ministerstva zahraničných vecí – oficiálne sa venovala propagácii. Tiež ho väznili Nemci a neskôr ako britského agenta aj komunisti. Vladimír Sís pôsobil v medzivojnovom období ako novinár; za okupácie prežil päť rokov vo väzení, ale neprežil komunistický žalár, do ktorého ho odsúdili v roku 1949 na 25 rokov. Šéf Maffie P. Šámal – ako už bolo spomenuté – bol popravený nacistami.

Okrem týchto dvoch spravodajských zložiek pôsobila v Česko-slovensku od roku 1923 Spravodajská ústredňa (ZÚS) pri pražskom policajnom prezídiu. Bola to centrála kontrašpionáže, ktorú od 1. januára 1938 premenovali na Štátnu bezpečnosť (StB) a pod týmto názvom fungovala iba rok. Podliehali jej zvláštne oddelenia polície v okresných mestách, úzko spolupracujúce najmä s 2. oddelením Hlavného štábu česko-slovenskej brannej moci. Druhé oddelenie predstavovalo totiž hlavnú spravodajskú kapacitu mladého česko-slovenského štátu, ktorý vznikol na troskách rakúsko-uhorskej monarchie. Vzhľadom na spoločensko-historické okolnosti bolo logické, že najmä v prvej dekáde existencie Česko-Slovenskej republiky sa spravodajský záujem koncentroval na Maďarsko a Rakúsko a až oveľa neskôr sa rozšíril na Nemecko i Poľsko. Podvratné aktivity radikálov nemeckej menšiny v Čechách a na Morave, ako aj iredentizmus maďarskej menšiny na Slovensku spolu s územnými požiadavkami vlád Nemecka, Maďarska a čiastočne aj Poľska určovali charakter strategického zamerania spravodajských štruktúr ČSR. Spravodajský záujem o Rakúsko nesúvisel ani tak s reálnou hrozbou vojenského ohrozenia republiky, ale skôr so špekulatívnymi obavami potenciálneho obnovenia habsburgskej monarchie.

Formujúca sa česko-slovenská branná moc vytvárala svoje veliteľské- štábne štruktúry tak povediac za pochodu, pričom jej pomáhali dôstojníci francúzskej armády na čele s generálom Mauriceom Pellé ako náčelníkom Hlavného štábu v Prahe. Preto ani neprekvapuje, že funkciu prednostu 2. kancelárie Hlavného štábu (spravodajskej) zastával od júna 1919 do októbra 1920 francúzsky divízny generál Georges Ihler. Jeho zástupcom bol major Čeněk Haužvic, ktorý potom až do decembra 1923 nahradil francúzskeho generála. Druhé oddelenie pod Haužvicovým vedením sa formovalo podľa francúzskeho vzoru. Spravodajských nováčikovo školili francúzski dôstojníci a poradcom vojenskej spravodajskej služby bol aj ruský generál P. F. Rjabikov. Podľa jeho návodu bola už v auguste 1920 vydaná prvá dôverná učebnica „Spravodajské služby počas vojny“.

Začiatky spravodajskej činnosti 2. oddelenia bolo dosť amatérske – na špionáži si napríklad pokúšali privyrobiť pašeráci alebo iní dobrovoľníci, ktorí ľahko padli do osídiel protivníkovej kontrašpionáže. Postupne však vojenská spravodajská služba si vytvorila funkčnú štruktúru a budovala účinnú agentúrnu sieť s vytypovanými osobami, vhodnými na efektívnu konšpiratívnu prácu. Okrem agentov využívala tzv. mŕtve schránky, kuriérov a tiež typárov na vyhľadávanie kandidátov na spoluprácu so spravodajskou službou. Kvalite spravodajskej produkcie výdatne pomohol nástup generácie spravodajských dôstojníkov s adekvátnym vojenským a odborným vzdelaním.

Spravodajské ústredie 2. oddelenia Hlavného štábu tvorili dve základné skupiny. Pátracia skupina sa delila na sekciu ofenzívnu a sekciu obrannú. Poslaním ofenzívnej sekcie bolo získavať informácie o potenciálnom vojenskom ohrození zo zahraničia, teda poznatky týkajúce sa nepriateľských armád, ich výcviku, organizácie a výzbroje, zásobovania, mobilizačných plánov, ale aj politické a hospodárske informácie. Osobitne významné boli informácie o vývoji nových zbraní, vojenskom priemysle, dislokácii vojenských útvarov, letiskách, skladoch, veliteľských stanovištiach, komunikačných strategických objektoch atď. Získavaniu týchto informácií slúžila agentúrna sieť operujúca prevažne v zahraničí.

Obranná sekcia chránila pred prenikaním cudzích spravodajských služieb česko-slovenskú armádu, vojenský priemysel a obranné objekty republiky. Jej spravodajskí dôstojníci pôsobili vo všetkých vojenských posádkach a na všetkých stupňoch velenia v armáde. Preverovali vojenské a civilné osoby, prichádzajúce do styku s utajovanými skutočnosťami a získavali informácie o činnosti a záujme cudzích spravodajských služieb. Sekcia spolupracovala s četníctvom, štátnou políciou a spravodajskou službou ministerstva vnútra. Disponovala niektorými právami exekutívy, v určitých prípadoch vykonávala aj pátranie a sledovanie podozrivých osôb.

Okrem týchto útvarov študijná skupina analyzovala, porovnávala a vyhodnocovala získané informácie a závery predkladala na operačné využitie. Príslušníci šifrovej skupiny sa snažili rozlúštiť šifry a kódy cudzích štátov a školili odborníkov pre túto oblasť. Skupina vojenských pridelencov udržiavala kontakty s vojenskými pridelencami cudzích štátov a usmerňovala vlastných vojenských pridelencov v zahraničí. Finančná skupina spravovala zložité hospodárenie spravodajskej služby, ktoré vzhľadom na konšpiratívny charakter jej činnosti nie je vôbec jednoduché.

Štruktúra 2. oddelenia sa menila práve tak, ako dochádzalo k zmenám na poste jeho šéfa. V auguste 1927 sa jeho prednostom stal generál Vlastimil Chalupa, ktorý bol považovaný za priateľa prezidenta T. G. Masaryka. Gen. Chalupa bol legionárom; mal za sebou kariéra zástupcu ministra obrany Václava Klofáča v roku 1919, pôsobil ako vojenský pridelenec vo Viedni a napriek funkcii v spravodajskej službe nie raz sa verejne vyjadroval k vnútropolitickým otázkam. V marci 1934 ho vo funkcii prednostu vystriedal generál Šimon Drgáč, dovtedy vojenský pridelenec na veľvyslanectve v Paríži. Nový prednosta 2. oddelenia uskutočnil niekoľko zásadných reorganizačných zmien, ale predovšetkým upriamil záujem na Nemecko, čo možno kvalifikovať ako zásadný obrat v dovtedajšom zameraní spravodajského záujmu česko-slovenskej vojenskej rozviedky.

Mimoriadne kriticky hodnotil činnosť a výsledky 2. oddelenia na začiatku tridsiatych rokov podplukovník František Moravec, ktorý 30.septembra 1934 prevzal funkciu prednostu pátracej skupiny B 2. oddelenia Hlavného štábu. Podľa jeho vyjadrenia „spravodajská sieť proti Nemecku neexistovala, a až na niekoľko agentov veľmi nízkej úrovne nebolo zdrojov, ktoré by mohli pravidelne získavať informácie na vojenskom poli. Správy o Maďarsku boli slabé a nedostatočné….. Nebolo konšpiračných domov a bytov, ani krycích adries, technika fotografie a tajného písma boli na nízkej úrovni, kódy a šifry primitívne a zriedka používaní v praxi. Neexistovali spravodajské základne v priateľských a neutrálnych krajinách, zamerané na spravodajské operácie v Nemecku.“ F. Moravec sarkasticky kritizoval, že „ešte v rokoch 1930-34 rozsiahla a nákladná spravodajská sieť vo Viedni dodávala pražskej centrále hlavného štábu podrobné správy o súkromnom živote a milostných pletkách bývalých arcivojvodov a vysokej rakúskej aristokracie, materiál vhodný skôr ako libreto Lehárových operiet než pre vážne politické a vojenské závery, zatiaľ čo tajnej výstavbe nemeckého Reichswehru, sústavnému porušovaniu versailleskej mierovej zmluvy, a teda priamej a rastúcej hrozbe bezpečnosti Česko-Slovenskej republiky, bola venovaná pozornosť pranepatrná.“

Hoci postavu F. Moravca a jeho pôsobenie v česko-slovenských spravodajských aktivitách hodnotia historici a spravodajskí analytici rozporne – prinajmenšom ako kontroverznú – zostáva nesporným faktom, že svojimi názormi významne prispel k zásadným zmenám v systéme a fungovaní 2. oddelenia Hlavného štábu. Reorganizácia podľa jeho návrhov a zvýšenie rozpočtu služby zásadnou mierou ovplyvnili jej výkonnosť a kvalitu spravodajských výstupov. Novú spravodajskú štruktúru tvorili štyri stupne:

  1. Hlavná pražská centrála mala za úlohu riadiť a kontrolovať činnosť podriadených zložiek, spracovávať a vyhodnocovať ich výsledky. Spravodajských operácií sa zúčastňovala zriedkavo, iba ak išlo o zvláštne, výnimočne dôležité prípady.
  2. V Prahe, Brne, Bratislave a Košiciach mali byť umiestnené štyri krajinské ústredne. Ich úlohou boli operácie proti cieľom v Nemecku, Rakúsku a Maďarsku. Boli to operačné skupiny, pričom administratívu za nich prevzala pražská centrála.
  3. Krajinským ústredniam boli podriadené predsunuté agentúrne ústredne (PAU). Tvorili ich skupiny spravodajských dôstojníkov, ktorí vyhľadávali nových agentov a nadväzovali s nimi spojenie. /stredne boli lokalizované v blízkosti štátnych hraníc na strategických miestach a pôsobili pod prísnym utajením.
  4. Krajinským spravodajským ústredniam podliehali tiež spravodajské orgány na veliteľstvách armádnych zborov, divízií a plukov

Pod hlavnú pražskú centrálu priamo patrili zahraničné agentúrne ústredne (ZAU) vo Švajčiarsku, Holandsku, Dánsku a vo Švédsku. V roku 1938 došlo k pokusu zriadiť ZAU v Poľsku, ale vývoj udalostí tomu zabránil. Za najdôležitejšie považovalo 2. oddelenie svoje agentúrne centrály vo Švajčiarsku a Holandsku, odkiaľ riadili siete v Nemecku. Strategický význam mala ústredňa vo Švajčiarsku, ktorá sa osvedčila aj počas II. svetovej vojny, keď F. Moravec riadil spravodajsko-diverzné aktivity na území Protektorátu Čechy a Morava. Ešte pred vypuknutím vojny kľúčovú úlohu zohrali predsunuté agentúrne ústredne v Litoměřiciach, Liberci, Hradci Královém, Plzni, Českých Budejoviciach, Moravskej Ostrave, Znojme, Banskej Bystrici a v Užhorode.

K zvýšeniu efektívnosti spravodajských aktivít prispeli aj zmeny v režime spolupráce 2. oddelenia s oficiálnymi česko-slovenskými inštitúciami. Podľa dohody s ministerstvom vnútra polícia a četníctvo dostali rozkaz spolupracovať s vojenskou spravodajskou službou. Ministerstvo zahraničných vecí poskytovalo službe informácie, týkajúce sa záujmových teritórií. Efektívna bola spolupráca s pohraničnou colnou strážou, rovnako aj s pohraničným personálom riaditeľstva štátnych lesov a oddelením ministerstva financií na potieranie pašovania omamných drog. Ministerstvo pôšt a telegrafov vychádzalo 2. oddeleniu v ústrety pri odpočúvaní telefonických hovorov, ako aj pri porušovaní listového tajomstva. V rezorte tohto ministerstva pôsobila tiež Kontrolná služba rádioelektrická (KSR), ktorá monitorovala rádiokomunikačnú prevádzku zo stredísk v Prahe, Brne a Košiciach. Úlohy rádiorozviedky plnila sieť 11 odpočúvacích staníc, z ktorých po dve operovali na Morave a na Slovensku. Zachytávali rádiové vysielanie ozbrojených síl v susedných štátoch a zašifrované signály zasielali kryptologickej skupine pplk. Jozefa Ružeka, pracujúcej pre 2. oddelenie.

Popri maďarských a nemeckých spravodajských aktivitách voči ČSR zachytila česko-slovenská kontrašpionáž aj signály o spravodajskej činnosti sovietskych agentov v Prahe. Začalo sa to už 8. júla 1920, keď do českej metropole pricestovala sedemčlenná repatriačná komisia ruského Červeného kríža na čele s historikom Salomonom Gillersonom, ktorý neskôr zastával aj funkciu šéfa sovietskej obchodnej misie v ČSR. Polícia zaznamenala pokusy Gillersona nadviazať kontakt s niektorými armádnymi dôstojníkmi a styky s radikálnymi ľavicovými skupinami. Členovia misie začali budovať výzvednú agentúru, zameranú nielen proti osobám z prostredia bielogvardejskej emigrácie, ale aj proti susedným štátom. Po ročnom pôsobení skupina S. Gillersona opustila Česko-Slovensko a nahradila ju obchodná misia na čele s Pavlom Mostovenkom, ktorá pokračovala v spravodajských aktivitách na česko-slovenskom území. I keď na ČSR sa v tomto období nekoncentroval hlavný spravodajský záujem sovietskych špeciálnych služieb, ich agenti intenzívne sledovali a rozpracovávali ruských a ukrajinských emigrantov v Prahe a snažili sa získavať prístup k tajomstvám obranného priemyslu. Podľa nariadenia zástupcu náčelníka Hlavnej politickej správy (GPU) Jána Unšlichta – ktoré sa podarilo začiatkom roku 1923 získať česko-slovenskej spravodajskej službe – sovietski agenti mali sledovať emigrantov a presviedčať ich k návratu do vlasti, verbovať medzi nimi svojich dôverníkov, prenikať do protisovietskych organizácií a provokovať medzi emigrantmi rozbroje.

Druhé oddelenie Hlavného štábu a tiež ani Spravodajská ústredňa Policajného prezídia v Prahe nedokázali v dostatočnej miere monitorovať tieto sovietske aktivity, a preto ČSR sa stala pre Moskvu vhodným operačným priestorom a začiatkom 30. rokov bránou k prenikaniu jej agentov do západnej Európy. Z toho dôvodu bola na česko-slovenskom území tolerovaná činnosť britských, francúzskych i talianskych spravodajských dôstojníkov, pôsobiacich pod diplomatickým krytím. Okrem toho Spravodajská ústredňa Policajného prezídia získavala informácie o sovietskych agentoch a emisároch Kominterny od policajných centrál v štátoch, s ktorými si vymieňala ich osobné identifikačné údaje, vrátane fotografií a aj čísiel falošných pasov. Už v máji 1921 obdržala od britského Scotland Yardu zoznam aktivistov Kominterny z rôznych štátov, ktorí sa podľa ich poznatkov mali zdržiavať v Prahe. Napriek tomu vďaka spolupráci s česko-slovenskými komunistami sa sovietskej agentúre v ČSR darilo, a to najmä pri získavaní česko-slovenských pasov pre sovietskych agentov-nelegálov, vysielaných do západnej Európy. Funkcionári KSČ zaobstarávali tieto úradné doklady od radových členov, napr. komunistov z radov sudetských Nemcov, a odovzdávali ich sovietskym diplomatom. Okrem toho sa sovietski agenti v roku 1932 vlúpali do budovy policajného riaditeľstva v Chomutove, kde sa im podarilo získať 1500 česko-slovenských pasov.

Sovietska špionáž v Česko-Slovensku mala podobné záujmy ako nemeckí agenti, ktorí získavali dokumenty a informácie v brnenskej Zbrojovke, plzeňskej Škodovke a v pražských továrňach, kde sa vyrábali materiály pre armádu. Dokonca sovietska diplomatická misia v Prahe otvorene verbovala českých inžinierov, aby odišli pracovať do Sovietskeho zväzu. Moskva na spravodajské účely využívala ako svoju kryciu firmu spolok Proletara esperanta korespondando (Ligu robotníckych esperantistov). Aktivisti spolku vykonávali vyzvedačskú činnosť z presvedčenia. Špionáž v prospech Sovietskeho zväzu podporovalo vedenie KSČ, čo verejne prezentoval komunistický poslanec – chránený imunitou – Jozef Haken vyhlásením, že by si považoval za česť „prezradiť Moskve česko-slovenské vojenské tajomstvá.“ Takýmto spôsobom získané poznatky sovietskych spravodajských služieb nemali však strategický charakter, pretože informátori z nižších spoločenských vrstiev nemali prístup k dôležitým informáciám.

Zmena v československo-sovietskych vzťahoch po podpise spojeneckej zmluvy v máji 1935 (zmluva obsahovala aj tajné ustanovenie o vzájomnej spravodajskej spolupráci) sa odzrkadlila aj v komunikácii spravodajských služieb oboch krajín. Už v januári 1936 sa konala v Prahe spoločná konferencia, kde došlo k výmene odborných spravodajských štúdií o nemeckej brannej moci a dohodla sa koncepcia získavania informácií o Nemecku. Potom nasledovala cesta šesťčlennej skupiny spravodajských dôstojníkov 2. oddelenia Hlavného štábu na čele s plk. Františkom Hájkom do Moskvy. Prijal ich náčelník generálneho štábu Červenej armády Michail Tuchačevskij a rokovali s najvyššími predstaviteľmi sovietskej vojenskej rozviedky (GRU). Pretože Sovietsky zväz nemal priame hranice s Nemeckom, náčelník GRU Semion Urickij požiadal o súhlas zriadiť v ČSR spravodajskú základňu a navrhol, aby v Česko-Slovensku bolo vyškolených sto sovietskych spravodajských dôstojníkov a vyslaných potom do Nemecka. Návrh nebol akceptovaný, ale už 27. mája 1936 začala fungovať v Prahe československo-sovietska agentúrna ústredňa VONAPO 20 (Vojennyj nablujadtelnyj post). Viedol ju kapitán Karel Paleček, ktorému podliehali štyria dôstojníci 2. oddelenia a niekoľko telegrafistov. Jeho partnerom so sovietskej strany bol spravodajský dôstojník, ktorý vystupoval ako major Kuznecov a vlastnil československý pas na meno Emil Vosyka. V roku 1938 ho vystriedal mladý absolvent vojenskej technickej školy s krycím menom Kamil. Podľa mienky kpt. Palečka ani jedného z oboch dôstojníkov jeho centrála pre svoju činnosť vôbec nepotrebovala.

Polovicu nákladov na činnosť agentúrnej ústredne VONAPO 20 hradili Sovieti, ktorí mali tiež právo zadávať agentom úlohy. Spoločná spravodajská centrála vykazovala pomerne vysokú efektívnosť, čo dokazuje napríklad fakt, že do konca roku 1937 evidovala 623 tzv. záujmových osôb, medzi nimi 24 agentov v Nemecku, 5 v Rakúsku a dvoch v severných Čechách. VONAPO pomáhala tiež pri zabezpečovaní presunu sovietskych dôstojníkov a špecialistov do republikánskeho Španielska. Generál F. Moravec vo svojich pamätiach uvádza, že 120 osôb s uvedeným poslaním sa podarilo prepašovať s česko-slovenskými pasmi cez Rakúsko, Švajčiarsko a Francúzsko až do Španielska. Iba 30 mužov zadržali Švajčiari a vrátili ich do Česko-Slovenska, a to len preto, že sa prezradili svojou ruštinou a tým vzbudili pozornosť švajčiarskych úradov. Zatiaľ čo česko-slovenská spravodajská služba sa snažila požiadavkám Moskvy vychádzať v ústrety, zo sovietskej strany nebola prílišná ochota deliť sa s partnermi o svoje poznatky. Uvedený postoj bol charakteristický pre celé obdobie vzťahov medzi česko-slovenskými a sovietskymi spravodajskými službami.

Kvôli spolupráci so Sovietmi prestala spravodajská spolupráca 2.oddelenia s Poliakmi, ktorí tvrdili, že ruské služby operujú proti nimi z česko-slovenského územia. Varšava obviňovala ČSR, že tajne pomáha ukrajinským iredentistom. Veliteľ francúzskej rozviedky Service de Renseignement – plukovník Louise Rivet – sa pokúsil sprostredkovať schôdzku v Paríži, kde sa mali stretnúť šéfovia poľskej a česko-slovenskej služby. Jeho pokus sa však nepodaril, ba dokonca v roku 1938 po poľských podvratných akciách na Tešínsku, Orave, Spiši a Podkarpatskej Rusi začali Pátracie agentúrne ústredne vyvíjať aktívnu činnosť proti Poľsku. Napriek týmto vzťahom kontrašpionáž 2.oddelenia Hlavného štábu tolerovala poľské spravodajské aktivity na česko-slovenskom teritóriu cielené proti Nemecku.

Za spravodajské zlyhanie tohto oddelenia možno označiť absolútny nedostatok informácií, súvisiacich s vývojom, ktorý viedol k tzv. anšlusu Rakúska v marci 1938. Ani spravodajské zložky ministerstva vnútra a ministerstva zahraničných vecí nesignalizovali včas pripojenie Rakúska k hitlerovskému Nemecku. Prichádzali síce správy o sústreďovaní nemeckých ozbrojených síl pri rakúskych hraniciach, ale nefungovala poplachová sieť ofenzívneho spravodajstva v nemeckej a rakúskej armáde, polícii, spravodajských službách a významných politických a ekonomických štruktúrach. Anšlus fakticky zlikvidoval kvalitnú roky budovanú agentúrnu sieť v Rakúsku. Hoci 2. oddelenie evidovalo v polovicu roku 1938 celkove 455 agentov, podľa štatistických vyhodnotení iba 72 z nich poskytovalo informácie, ktoré mali adekvátnu výpovednú hodnotu. Ostatní boli kvalifikovaní ako informátori so začiatočníckymi skúsenosťami, resp. boli určení na vyradenie, pretože už nevyvíjali žiadnu produktívnu činnosť. Závažným nedostatkom existujúcej agentúry bol fakt, že agenti nedisponovali vysielačkami, ktoré boli nepostrádateľným prostriedkom operatívneho spojenia v mimoriadnych situáciách.

Pri rekapitulácii činnosti 2. oddelenia v januári 1939 analytici jeho študijnej skupiny prišli k záveru, že najkvalitnejšie správy o nemeckej brannej moci dostali od Francúzov a od Sovietov. Spravodajská spolupráca s druhým oddelením francúzskeho generálneho štábu armády (Deuxiéme Bureau) mala rutinný charakter. Dvakrát za rok sa konali spoločné spravodajské konferencie, striedavo v Prahe a v Paríži. Dokonca v rokoch 1934-1935 fungovalo v Prahe pod názvom Poste Mixe spoločné spravodajské stredisko, na ktoré francúzska Service de Renseignement (Informačná služba 2. oddelenia Deuxiéme Bureau) prispela sumou 1,2 milióna korún. Po zrušení tohto pracoviska pôsobil v Prahe styčný dôstojník francúzskej služby major Henri Gouyou. Napriek intenzívnej komunikácii predstavitelia Service de Renseignement prejavovali voči česko-slovenským partnerom nadradenosť a rezervovanosť. Preto ani vôbec neprekvapuje, že po mníchovských udalostiach ďalší osud spravodajských dôstojníkov 2. oddelenia na čele s plukovníkom F. Moravcom súvisel s jeho kontaktmi s britskou Secret Intelligence Service (SIS). Jej predstaviteľ – major Harold Charles Lehrs Gibson – prišiel vo februári 1934 do Prahy ako britský konzul. Britsko-československá spravodajská spolupráca bola zo začiatku v porovnaní s Francúzmi i Sovietmi veľmi riedka a prebiehala za prísnych konšpiratívnych podmienok. Usudzuje sa, že Briti nemali dostatok informácií o Nemecku, a preto mali veľký záujem o informácie, týkajúce sa tejto krajiny v čase, keď jej najvyšší predstaviteľ Adolf Hitler avizoval strategické zmeny na európskom kontinente.

Napriek kritickému pohľadu na činnosť 2. oddelenia, nemožno však ignorovať fakt, že na jar 1937 disponovalo pomerne presnými poznatkami o stave nemeckej brannej moci. Česko-slovenská spravodajská služba bola informovaná o štruktúre a početnom stave nemeckej armády, jej mobilizačnom potenciály, ako aj o princípoch bojových operácií, vrátane kombinovaného nasadenia tankových jednotiek a bombardovacieho letectva. Preto ani neprekvapuje, že nemecký Abwehr v špeciálnych bulletinoch vydaných v rokoch 1936, 1937 a 1938 – venovaných európskym spravodajským službám svojich protivníkov – označil 2. oddelenie Hlavného štábu česko-slovenskej brannej moci ako službu nemeckým záujmom najnebezpečnejšiu. Na pôsobenie proti ČSR sa zamerali tri pracoviská Abwehru, a to ústredne v Drážďanoch, Mníchove a vo Wratislavi. Nemecká menšina v Sudetoch vytvorila pre nich vhodnú operačnú situáciu a napomáhali im aj nízke tresty za špionáž v ČSR i slabá odolnosť domáceho obyvateľstva voči finančným ponukám od nemeckých verbovačov. Dvojití agenti Abwehru dokázali preniknúť do sietí predsunutých agentúrnych ústrední 2. oddelenia v Brne, Bratislave a Českých Budejoviciach.

V niektorých prípadoch sa darilo aj maďarskej špionáži, ktorá mala svoju centrálu vo Viedni, odkiaľ jej agenti ľahšie prenikali na územie ČSR ako cez československo-maďarské hranice. Pod krytím filiálky jednej maďarskej obchodnej firmy tu pôsobil od roku 1931 podplukovník Gottfried Reichbauer. Maďarský rezident spomedzi bývalých dôstojníkov rakúsko-uhorskej armády zorganizoval skupinu agentov-chodcov, ktorí mali pravidelné pracovné alebo spoločenské kontakty s partnermi v Česko-Slovensku. Až po veľmi zložitej spravodajskej hre bola na jeseň 1938 sieť maďarských agentov odhalená a budapeštianska centrála G. Reichbauera z Viedne odvolala. V tejto súvislosti bolo za obdobie od jari 1936 zatknutých vyše 250 agentov a odhalených 9 vysielačiek, z ktorých tri boli ponechané pod spravodajskou kontrolou a zneškodnené až deň pred septembrovou mobilizáciou v roku 1938. Likvidácia Reichbauerovej agentúry neznamenala však definitívnu porážku maďarskej spravodajskej služby, pretože jej spravodajská sieť na južnom a na východnom Slovensku zostala neporušená.

Pri objektívnom hodnotení aktivít 2. oddelenia Hlavného štábu si zasluhujú osobitnú zmienku traja agenti česko-slovenskej spravodajskej služby: Paul Thümmel, Franz Dobianer a Hugo Zappe. Mediálne najfrekventovanejší je prípad P. Thümmela, známeho tiež pod označením agent A-54. Od neho pochádzali informácie o presnom dátume a obsadení ČSR 15.marca 1939, o mobilizačnej sieti proti Česko-Slovensku, organizačnej štruktúre nemeckej spravodajskej služby, mená agentov Abwehru na česko-slovenskom území, zoznam nemeckých rádiostaníc, údaje o mobilizačnej sieti proti ČSR, ale aj správy o prvej nemeckej ofenzíve proti Francúzsku, útoku Wehrmachtu na Holandsko, o nemeckej vojenskej operácii proti Juhoslávii, prípravách invázie do Veľkej Británie, o stave sovietskeho letectva a iné. Najcennejšia bola jeho činnosť od jari 1937 do obsadenia ČSR v roku 1939. Spolupracoval tiež s londýnskou centrálou česko-slovenského odboja prakticky až do svojho zatknutia v decembri 1944; bol popravený v terezínskej pevnosti tesne pred koncom vojny v roku 1945. P. Thümmel bol zakladajúcim členom nacistických oddielov SA a pred vojnou pôsobil veliteľ aussenstelle Chemnitz v spravodajskom nasadení proti ČSR. Na jeho význam pre česko-slovenskú špionáž existujú protichodné názory. Podľa generála F. Moravca bol spravodajcom mimoriadnych kvalít, ale niektorí Moravcovi profesionálni rivali ho označili za agenta Abwehru na dezinformácie a klamanie protivníka.

V prípade Franza Josefa Dobianera ide o fiktívnu firmu 2. oddelenia, ktorá fungovala v Ústí nad Labem ako súkromná úverová banka v Nemecku inzerujúca svoju činnosť pod názvom Deutsche Kreditververtung. Bola zameraná hlavne na nemeckých občanov, ale v skutočnosti slúžila česko-slovenskej spravodajskej službe na typovanie a verbovanie agentov. Oficiálna úradovňa banky bola kamuflovaná ako predajňa Česko-slovenskej triednej lotérie a svoje ponuky pôžičiek inzerovala v ríšskonemeckých novinách a časopisoch. Klienti Dobianerovej firmy boli vhodnými kandidátmi na spoluprácu so spravodajskou službou, ktorá takýmto spôsobom vďaka Dobianerovi zverbovala okolo stovky agentov. V roku 1939 na základe udania Dobianera zatklo gestapo, ale k ničomu sa nepriznal. Až po svojom druhom zatknutí sa dostal do koncentračného tábora a v septembri 1943 bol v berlínskej väznici Plötzensee popravený.

Tretí významný agent česko-slovenskej spravodajskej služby Hugo Zappe bol sudetský Nemec, ktorý sa sám v roku 1931ponúkol na spoluprácu proti Nemecku. Dostal kódové označenie Z-1943 a vo februári 1934 začal pôsobiť v Sudetonemeckom utečeneckom a kontrolnom úrade (Sudetendeutsche Flüchtling und Kontrollstelle) v Drážďanoch. Vďaka tomu poskytol informácie o približne 40 agentoch gestapa a Abwehru, pôsobiacich pod rozličnými legendami v ČSR. Posielal pravidelne informácie o poradách drážďanského gestapa, v roku 1936 získal plán nástupu Wehrmachtu proti Česko-Slovensku a vďaka jeho poznatkom bolo uväznených vyše 30 nemeckých agentov. Možno k zatknutiu Zappu gestapom vo februári 1936 prispeli aj neadekvátne požiadavky česko-slovenských spravodajských dôstojníkov, ktorí primerane nereagovali na jeho signály, že sa cíti ohrozený. Až po jeho odsúdení na trest smrti v auguste 1938 sa Praha snažila o to, aby sa H. Zappe dostal do zoznamu špiónov vybraných na výmenu, ale nepodarilo sa to. Nemci ho odmietli vydať a popravili ho gilotínou.

Komunistický minister vnútra Rudolf Barák si vyžiadal od Archívneho študijného ústavu ministerstva vnútra rozbor fungovania 2. oddelenia Hlavného štábu, aby sa z neho poučili dôstojníci komunistickej rozviedky. A tiež mu išlo o to, či by niektorí bývalí agenti nemohli byť znovu aktivovaní. Podľa analytickej správy z 22.decembra 1957 bolo definovaných osem príčin, ktoré vážne ovplyvňovali spoľahlivosť a efektívnosť spravodajskej činnosti 2. oddelenia:

  1. Spravodajskí dôstojníci sa snažili zaverbovať čo najviac agentov a títo zase získavali ďalších spolupracovníkov. Narastala tým reťaz, ktorá po odhalení bola zlikvidovaná.
  2. Spolupracovníkmi spravodajskej služby sa stávali ľudia nie celkom spoľahliví a často aj dobrodruhovia.
  3. Na kvalitných agentov bolo napojených veľké množstvo ďalších spolupracovníkov, čo zvyšovalo riziko ich prezradenia, než v prípade ich priameho spojenia s centrálou.
  4. Kuriéri vysielaní do zahraničia navštevovali viacerých agentov, preto kontrašpionáž – ak zachytila ich pohyb alebo ich zatkla – mohla rozkryť celú sieť, ktorú obsluhovali.
  5. Agenti nemali stabilné spojky, ale prichádzali za nimi rozličné osoby, čo zvyšovalo riziko prezradenia kuriérov i agentov.
  6. Spravodajskí dôstojníci nekontrolovali splnené úlohy svojich agentov takým spôsobom, aby preverovali ich spoľahlivosť.
  7. Riadiaci dôstojníci sa často stretávali s agentmi na verejných miestach, čo umožňovalo cudzím spravodajským službám ich ľahko odhaliť.
  8. Spravodajskí dôstojníci nemali medzi sebou tajomstvá, vzájomne poznali svojich agentov, a preto niektorí z nich v období nemeckej okupácie tieto osoby pred nacistickými súdmi usvedčovali.

Od roku 1936 až do januára 1939 zastával funkciu prednostu 2. oddelenia plukovník F. Hájek, ale dominantné postavenie mal v spravodajskej službe plukovník F. Moravec, ktorý od júla 1937 bol aj Hájekovým zástupcom. Plukovník F. Hájek 2.januára 1939 na nátlak Nemcov z funkcie prednostu odstúpil a potom odcestoval ako vojenský pridelenec do Haagu, kde dojednal azyl pre svojich kolegov v Londýne s predstaviteľom britskej SIS Richardom Stevensonom. Dňa 11. marca 1939 major britskej spravodajskej služby v Prahe H. Gibson potvrdil, že o tri dni priletí lietadlo holandskej spoločnosti KLM, aby dopravilo do Londýna plk. Moravca a jedenástich dôstojníkov česko-slovenskej spravodajskej služby. Do vybranej skupiny patrili: pplk. Oldřich Tichý, mjr. Emil Strankmüller, mjr. Jozef Bartík, mjr. Alois Frank, kpt. František Fryč, kpt. Josef Fořt, kpt. Václav Sláma, kpt. Ladislav Cigna, kpt. Karel Paleček a kpt. Bohumil Dítě, ktorý však nakoniec zmeškal odlet pre nehodu na služobnej ceste. Išlo o odborníkov na Nemecko, špecialistov kontrašpionáže, expertov v kryptológii a vo vojenských otázkach. Priamo do lietadla brali si so sebou agentúrnu evidenciu a zväzky najdôležitejších agentov. Nezabudlo sa ani na finančné prostriedky, ktoré spolu s fondmi uloženými v zahraničí mali byť štartovacím kapitálom pre nové operácie v zahraničí. Ostatné spravodajské materiály boli odovzdané mjr. Gibsonovi, ktorý zabezpečoval ich prepravu diplomatickou poštou.
Moravcova spravodajská skupina začala pôsobiť vo Veľkej Británii pod názvom Spravodajské ústredie „Žižka“ a až neskôr bola zaradená do štruktúry Ministerstva národnej obrany, ktoré vzniklo v Londýne po diplomatickom uznaní Eduarda Beneša britskou vládou ako prezidenta predmníchovskej ČSR. Skupina fungovala pod označením II. odbor MNO, spolupracovala najmä s britskou spravodajskou službou MI6, až neskôr sa prihlásili Francúzi a potom predstavitelia sovietskych spravodajských služieb NKVD a GRU. Moravcovi ľudia výdatne spolupracovali nielen so spojencami, ale významnou mierou prispeli aj k odbojovej činnosti v Čechách, na Morave i na Slovensku. Sovieti po bitke pri Stalingrade v roku 1943 zmenili vľúdny tón komunikácie s plk. Moravcom a začali vyvíjať nátlak, aby si podriadili domáci odboj a tiež spojenie Londýna s odbojovými skupinami v Česko-Slovensku. Moravcova neochota akceptovať tento nátlak viedla k tomu, že ešte pred skončením vojny prezident E. Beneš zaradil F. Moravca na zoznam politicky nepohodlných osôb, ktorý mu nadiktovali z Moskvy. Z toho dôvodu generál F. Moravec (do tejto hodnosti bol povýšený 20.augusta 1944) po oslobodení ČSR sa nemohol hneď vrátiť z Londýna do vlasti a pokračovať vo svojej spravodajskej kariére. V októbri 1945 bol ustanovený za veliteľa divízie v Mladej Boleslavy a po februári 1948 sa rozhodol emigrovať, aby sa zachránil pred komunistickými represiami.

Po odlete Moravcovej skupiny do Londýny zastával funkciu prednostu 2. oddelenia plukovník František Havel, ktorý od roku 1934 šéfoval študijnej skupine. Plnil úlohu likvidátora služby; zvyšky dokumentov a archívu 2. oddelenia prevzali Abwehr a gestapo. Prekvapilo ich, že sa im dostalo do rúk pomerne veľa písomností, ktoré neboli zničené. Na základe toho rekonštruovali spravodajskú štruktúru a agentúrnu sieť česko-slovenskej špionáže a kontrašpionáže. Zaregistrovali asi 850 spravodajských dôstojníkov. Väčšina z nich musela vyplniť rozsiahle dotazníky, mapujúcej ich činnosť od roku 1926. Nemcom sa podarilo vypátrať 579 česko-slovenských agentov nemeckej národnosti. Väčšina z nich bola odsúdená na dlhoročné tresty väzenia alebo boli popravení. Mnohí bývalí česko-slovenskí spravodajskí dôstojníci sa zapojili do odboja proti okupantom a neskôr skončili na popravisku alebo vo väzení. Niektorí kolaborovali s nacistami a pomáhali usvedčovať osoby nepriateľské Tretej ríši.

Satelitná Slovenská republika – vyhlásená 14. marca 1939 – najprv využívala spravodajské a bezpečnostné štruktúry, zdedené po bývalej ČSR. Až 12. mája 1939 bol vydaný rozkaz náčelníka štábu Hlavného vojenského veliteľstva o zmenách vo fungovaní spravodajskej službe na úrovni jednotlivých vyšších veliteľstiev. Na základe reorganizácie slovenskej brannej moci vznikli spravodajské obvody, ktoré mali pridelených spravodajských dôstojníkov. Do vydania nových spravodajských smerníc zostali v platnosti bývalé česko-slovenské spravodajské predpisy. Aby pri obsadzovaní jednotlivých spravodajských obvodov nenastali personálne medzery, velitelia podriadených útvarov dostali za úlohu vybrať do funkcie spravodajských dôstojníkov spomedzi dôstojníkov radovej služby, ovládajúcich aspoň dostatočne maďarský jazyk, resp. aspoň čiastočne poľský jazyk. Spravodajskí dôstojníci boli vybavení spravodajským paušálom a mali mať k dispozícii motocykel. Vojenské spravodajské štruktúry boli podriadené spravodajskému oddeleniu Ministerstva národnej obrany v Bratislave.

V decembri 1939 vládla rozhodla o vytvorení Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ktorá vznikla 1. januára 1940 ako súčasť ministerstva vnútra. Pobočky ÚŠB boli zriadené v Prešove, vo Zvolene a v Žiline. Jej úlohou bolo zabezpečovať obrannú spravodajskú činnosť a sledovať osoby a organizácie, ktoré „doterajšou činnosťou vzbudili a vzbudzujú vážne obavy, že budú prekážkou v budovaní slovenského štátu“. Stíhala trestné činy proti štátu, ako sabotáže, atentáty, emigrácia, ilegálna činnosť a podobne. Policajné právomoci vykonávala prostredníctvom policajných orgánov a úradov, ktoré jej v záležitostiach štátnej bezpečnosti podliehali. Minister vnútra Ferdinand Ďurčanský vymenoval za prednostu ÚŠB Jozefa Mišíka, politicky orientovaného na prezidenta Jozefa Tisa. Prvý šéf ÚŠB nepatril k fanatickým obdivovateľom nacistického Nemecka a snažil sa o to, aby zabránil svojvoľnému zneužívaniu tajnej služby.

Nemci nepovažovali F. Ďurčanského za oddaného kolaboranta, a preto na rokovaniach v júli 1940 v Salzburg Adolf Hitler prinútil prezidenta J. Tisa, aby ho nahradil hlavným veliteľom Hlinkovej gardy (HG) Alexandrom Machom. Nový minister vnútra okamžite odvolal J. Mišíka a na jeho miesto ustanovil Jána Ambru. V marci 1941 ho vystriedal okresný veliteľ HG z Medzilaboriec Peter Starinský. ÚŠB naplno rozvinula spoluprácu s nemeckými spravodajskými a bezpečnostnými zložkami, a to najmä pri represiách proti Židom a komunistom, ale aj proti niektorým odbojovým skupinám, napojeným na Londýn. Pre pomery slovenského štátu je príznačné, že až v júni 1942 bola činnosť ÚŠB upravená zákonom. Efektívnosť fungovania jej spravodajských útvarov ilustruje fakt, že ÚŠB nedokázala odhaliť vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady ani prípravy Slovenského národného povstania. Bolo to tiež zásluhou vedúceho druhého oddelenia ÚŠB Františka Jurču a komisára Ondreja Maxiána, ktorí intenzívne spolupracovali s odbojármi. Účinnosť akcií ÚŠB oslabovala skutočnosť, že s ilegálnymi skupinami kooperovali aj niektorí spravodajskí dôstojníci v armáde, ako napríklad kapitán Ján j. Stanek, ktorý bol od 1. februára 1944 prednostom spravodajského oddelenia Ministerstva obrany.

Situácia sa v tomto radikálne nezmenila ani potom, keď na post prednostu ÚŠB nastúpil v septembri 1943 Ján Beňuška. Aj on registroval vývoj na frontoch II. svetovej vojny a nadviazal kontakty s predstaviteľmi občianskeho odboja, za čo sa dostal do nemeckého koncentračného tábora, kde v roku 1945 zahynul. Preto v decembri 1944 prevzal funkciu šéfa ÚŠB Pavol Denk, horlivý kolaborant s gestapom a SD, ktorý na jar 1945 pre evakuácii zo Slovenska nariadil zničiť časť archívov ÚŠB. Ešte v roku 1941 sa prihlásil k nemeckej národnosti a tak sa mu podarilo v rokoch 1945-1948 uchytiť na kriminálnom oddelení polície vo Viedni. V tom čase spolupracoval s viacerými zahraničnými spravodajskými službami. Potom emigroval do USA. Treba pripomenúť, že okrem JUDr. J. Beňušku aj ďalší funkcionári a príslušníci ÚŠB sa pričinením P. Denka dostali kvôli spolupráci s odbojom do rúk nemeckým bezpečnostným orgánom (F. Jurčo, L. Števonka, Š. Haluška), pri výsluchoch boli kruto mučení, potom deportovaní do koncentrákov, kde mnohí zahynuli.

Vojna sa ešte len chýlila ku koncu, ale o rozdelení sfér vplyvu v oslobodenej Európe už bolo rozhodnuté. Jaltská konferencia štyroch veľmocí na Kryme vo februári 1945 potvrdila, že Česko-Slovensko bude po porážke Nemecka patriť do sovietskej sféry vplyvu. Prezident republiky Eduard Beneš ešte v Londýne fakticky akceptoval sovietske nároky voči obnovenej ČSR, vrátane vplyvu na usporiadanie na usporiadanie vnútropolitických pomerov. Zjavne sa to prejavilo vo vzťahu k formovaniu nových spravodajských štruktúr v obnovenom Česko-Slovensku. Veliteľ 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR generál Ludvík Svoboda vyhovel žiadosti náčelníka spravodajskej služby 4.ukrajinského frontu generála L. Z. Mechlisa na vytvorenie armádnej spravodajskej zložky podľa predpisov Červenej armády, ktorá mala byť vlastne protiváhou 2. odboru Ministerstva národnej obrany (MNO) v Londýne na čele s generálom F. Moravcom. Rozkazom generála L. Svobodu zo dňa 7.januára 1945 vzniklo Vojenské obranné spravodajstvo (OBZ), a to bez toho, aby o tom rozhodli MNO, vláda alebo prezident republiky. Hoci formálne sa zdalo, že išlo o rozdelenie ofenzívneho a defenzívneho spravodajstva v armáde, v skutočnosti bola založená samostatná spravodajská služba s rozsiahlymi exekutívnymi právomocami, vrátane tzv. bezpečnostných oddielov na zadržiavanie a zatýkanie osôb, domové prehliadky a eskortovanie zadržaných a iné aktivity.

Spravodajská štruktúra a činnosť OBZ bol od začiatku pod kontrolou KSČ. Jeho prednostom sa stal na základe intervencie generála Mechlisa nadporučík Bedřich Reicin, o ktorom v marci 1935 Spravodajská ústredňa Policajného prezídia v Prahe získala informácie, že bol v kontakte so sovietskymi spravodajskými službami, ale pre nedostatok dôkazov nebola jeho vyzvedačská činnosť trestne stíhaná. Pred útekom do Sovietskeho zväzu v roku 1939 bol aktivistom Zväzu komunistickej mládeže a tiež redaktorom Rudého práva. Neskôr bol hlásateľom česko-slovenského vysielania moskovského rozhlasu. Spolu so svojim zástupcom JUDr. Karolom Vašom udržiavali nadštandardné vzťahy s dôstojníkmi sovietskej NKVD, ktorí v štábe 1. česko-slovenského armádneho zboru zabezpečovali nielen komunikáciu s velením Červenej armády, ale zároveň kontrolovali aktivity OBZ. Npor. B. Reicin bol pôvodne dôstojníkom osvetovej služby armádneho zboru, kde mali rozhodujúce slovo komunisti. Ani neprekvapuje, že prevažná časť príslušníkov OBZ pochádzala práve z tejto armádnej zložky.

OBZ sa zameriaval na dve oblasti. Vnútornú ochranu armády riadil priamo B. Reicin. Jej úlohou bolo budovanie agentúrnych sietí v armáde, sledovanie a preverovanie vojakov a dôstojníkov, preverovanie nových príslušníkov jednotiek, najmä preverovanie dôstojníkov, prichádzajúcich z Londýna. Za vonkajšiu obranu zodpovedal JUDr. K. Vaš, ktorý riadil akcie proti nepriateľským agentom, špiónom a diverzantom. Zodpovedal tiež za pátranie po kolaborantoch a zradcoch a spravodajský dozor nad obyvateľstvom oslobodených území. Okrem spravodajskej činnosti OBZ plnilo aj úlohy vojenského poľného žandárstva.

Po vytvorení vlády Zdeňka Fierligera v apríli 1945 v Košiciach Vojenská rada na návrh ministra obrany gen. L. Svobodu – po intervencii Gustava Husáka – menovala za prednostu 2. oddelenia (spravodajského) Hlavného štábu plukovníka JUDr. Antona Rašlu. Za svojho nástupcu ustanovil A. Rašla plukovníka Karla Palečka, ktorý budoval oddelenie na osvedčených kádroch z Londýna, vrátane predvojnového šifrového experta podplukovníka Jozefa Růžeka. Centrálu agentúrneho spravodajstva predstavovala pátracia skupina , ktorá mala tri sekcie – Nemecko, Rakúsko a Maďarsko. Okrem toho disponovala rádiovou a odpočúvacou službou. Informácie z iných teritórií mala za úlohu zhromažďovať študijná skupina z otvorených zdrojov, a to predovšetkým zo správ vojenských pridelencov a z tlače. Študijnú skupinu tvorili: referáty Východ so sekciou Sovietsky zväz a Poľsko, referát Stredná Európa s maďarskou, nemeckou a rakúskou sekciou, referát Západ so sekciou Francúzsko, Španielsko, Belgicko a Švajčiarsko, sekciou Holandsko a Škandinávia a referát Blízky východ, pokrývajúci Turecko, Japonsko a Čínu.

Do štruktúry 2. oddelenia ďalej patrili zahraničná, technická, výcvikovou, kádrová a pomocná skupina. Na úrovní veliteľstiev armádnych zborov, oblastí a divízií sa vytvárali spravodajské oddelenia, na úrovni plukov boli ustanovení spravodajskí dôstojníci. Postupne sa začali budovať Predsunuté spravodajské ústredne (PSÚ), neskôr premenované na Predsunuté agentúrne ústredne (PAÚ). Do konca októbra 1945 vzniklo 18 PAÚ, a to najmä v pohraničných oblastiach s maďarským a nemeckým obyvateľstvom. Každá agentúrna ústredňa disponovala 3-4 spravodajskými dôstojníkmi-pátračmi, ktorí mali za úlohu získavať a vysielať agentov do záujmových krajín. V podstate išlo o známy model, ktorý sa používal v období medzi dvoma svetovými vojnami.

V polovici októbra 1945 požiadal plk. A. Rašla o preloženie k justičnej službe, pretože mal nezhody s prednostom OBZ B. Reicinom, ktorý sa voči nemu správal hrubo a urážlivo. Inak bolo o Reicinovi všeobecne známe, že sa správal nevhodne k vojakom a dôstojníkom slovenskej národnosti. Po Rašlovi funkciu prednostu 2. oddelenia Hlavného štábu prevzal plukovník Karel Hanus. Mal spravodajské skúsenosti z obdobia 1. ČSR a aj vďaka tomu sa mu podarilo pomerne úspešne dokončiť vybudovanie štruktúry vojenskej rozviedky doma i v zahraničí. Agentúrne sieť 2. oddelenia efektívne fungovala proti Maďarsku a Poľsku, kde dokonca sa podarilo preniknúť aj do útvarov Červenej armády. Až po podpísaní zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci s Poľskom v marci 1947 sa tieto spravodajské aktivity skončili; o niečo neskôr sa tak stalo aj s Maďarskom.

Oddelenie OBZ bolo povýšené na Hlavnú správu obranného spravodajstva a Vojenská rada dňa 16.apríla 1945 schválila vymenovanie kapitána B. Reicina za náčelníka HS OBZ. Na druhý deň vláda prijala dokument „Hlavné zásady výstavby nového bezpečnostného aparátu“, ktorý umožnil rozšíriť vplyv OBZ mimo armádu. Podľa tohto materiálu boli zrušené staré bezpečnostné zbory a nahradené novými bezpečnostnými zložkami. Pritom OBZ získalo kľúčové postavenie pri vytváraní týchto zložiek, pretože viedlo osobné spisy a podieľalo sa na preverovaní dôstojníkov, vybraných do služieb ministerstva vnútra a útvarov Zboru národnej bezpečnosti. Začiatkom roku 1946 bolo OBZ začlenené do Hlavného štábu česko-slovenskej armády ako 5. oddelenie, ktoré s určitými modifikáciami pretrvalo do marca 1951, keď bolo ako samostatné Veliteľstvo vojenskej spravodajskej služby podriadené ministrovi národnej bezpečnosti Ladislavovi Kopřivovi.

Pojem Štátna bezpečnosť – ako sa stal neskôr známy v 50. rokoch minulého storočia – sa viaže k začiatkom spravodajskej štruktúry, ktorá sa začala formovať už v roku 1945. Výnosom ministerstva vnútra z 25. mája 1945 bol založený odbor pre politické spravodajstvo „Z“ na čele so skúseným predvojnovým spravodajským dôstojníkom plukovník Jozefom Bartíkom; neskôr bol premenovaný na VII. a ešte neskôr na III. odbor. Riadil zemské a oblastné úradovne Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktoré neplnili spravodajské úlohy, ale ich úlohou bolo vyšetrovanie a stíhanie protištátnych trestných činov v oblasti politickej a hospodárskej, ďalej ochrana štátnych činiteľov, úkony súvisiace s vyšetrovaním, domovými prehliadkami a zatýkaním podozrivých osôb. Konšpiratívna spravodajská činnosť patrila Zemskému odboru bezpečnosti (ZOB II) pri Zemskom národnom výbore v Prahe a oblastným spravodajským oddeleniam (OZO) na nižších úrovniach. ZOB II riadil komunista Emil Hiršel.

Úlohou ZOB II bol boj proti vnútorným a vonkajším „nepriateľom ľudovo demokratického zriadenia“, čo v skutočnosti komunisti zneužívali na skryté prenikanie do demokratických politických strán a získavanie informátorov v štátnej a verejnej správe, medzi umelcami, novinármi, v podnikoch a spoločenských organizáciách. Tlač a demokratickí politici kriticky reagovali na tento stav, čo na jeseň 1947 viedlo k zrušeniu Zemského odboru bezpečnosti.

V auguste 1947 Ústavodarné národné zhromaždenie prijalo zákon č. 149 o národnej bezpečnosti. Na základe uvedeného zákona Ministerstvo vnútra decembri 1947 vydalo „Pokyny na odovzdanie spravodajských úloh na úradovne Štátnej bezpečnosti“. Týmto krokom sa zlúčili spravodajské a výkonné zložky bezpečnostného aparátu, čo umožnilo v októbri 1948 vytvorenie Veliteľstva ŠtB ako mocenského piliera totalitného režimu v ČSR. Prednostom ŠtB sa stal bývalý väzeň z nemeckého koncentračného tábora Jindřich Veselý – známy ako pravá ruka ministra vnútra Václava Noska. Jeho zástupcovia boli Osvald Závodský a spolupracovník B. Reicina kapitán Bedřich Pokorný. Veliteľstvo sa organizačne členilo na päť sektorov: kontrarozviedka, politické spravodajstvo, hospodárske spravodajstvo, výkon – vyhľadávanie, sledovanie, zatýkanie, ako aj vyšetrovanie a dohľad na väznicami. Okrem toho do štruktúry Veliteľstva ŠtB patrilo 6 osobitných sektorov: rozviedka, ochrana straníckych a štátnych činiteľov, pasy a víza, ilegálne prechody, operatívna technika, ako aj administratíva, vrátane evidencie a archívov. Po začlenení Veliteľstva ŠtB pod Ministerstvo národnej bezpečnosti v máji 1951 prednostom sa stal Osvald Závodský; počet sektorov sa znížil na sedem, pričom pribudol sektor, ktorý dostal za úlohu odhaľovanie vnútorných nepriateľov v KSČ, španielskych interbrigadistov a buržoáznych nacionalistov. V júni 1952 sa veliteľstvo premenovalo na Hlavnú správu ŠtB a o rok neskôr sa krajské veliteľstvá ŠtB a Verejnej bezpečnosti zlúčili do krajských správ Ministerstva vnútra., ktoré boli v roku 1966 premenované na Krajské správy ZNB. Obe zložky – ŠtB i VB – mali však vlastných náčelníkov, ktorí podliehali náčelníkovi Krajskej správy ZNB. Početné stavy ŠtB rapídne rástli; v júni 1950 evidovala okolo 5700 príslušníkov, ale už k januáru 1952 ich sa ich počet zvýšil na 8621 osôb v činnej službe. Podobne mohutnela aj agentúrna sieť ŠtB, čo dokazuje fakt, že júni bolo registrovaných 207 agentov, zatiaľ čo o poldruha roka ich počet sa zvýšil na 578 tajných spolupracovníkov.

Ministerstvo národnej bezpečnosti – vytvorené podľa sovietskeho vzoru – pôsobilo od roku 1950 do roku 1953. Okrem ŠtB podliehala mu Pohraničná stráž, vojská Vnútornej stráže, Správa nápravných zariadení a Veliteľstvo vojenskej spravodajskej služby, ktoré bolo 29. mája 1952 premenované na Hlavnú správu vojenskej kontrarozviedky (HS VKR). Od roku 1964 bola VKR vedená ako III. správa ministerstva vnútra; v roku 1989 ako III. hlavná správa ZNB – vojenská kontrarozviedka. Iba vojenská rozviedka si udržala svoje postavenia mimo štruktúr ministerstva vnútra. Pôsobila pod označením Spravodajská správa Generálneho štábu Česko-Slovenskej ľudovej armády, ale po defekcii vojenského pridelenca a rezidenta rozviedky vo Washingtone majora Františka Tišlera 25. júla 1959 dostala sa pod absolútnu kontrolu spravodajských zložiek ministerstva vnútra. Vojenská rozviedka bola už od začiatku 50. rokov pod vplyvom sovietskej Hlavnej spravodajskej správy (GRU) a živorila v tieni civilnej rozviedky 1. správy ministerstva vnútra. Tišlerova kauza umocnila podriadenosť vojenskej spravodajskej služby zložkám ministerstva vnútra, viedla k zmene vnútornej organizácie služby a k radikálnym personálnym zmenám, vrátane odvolania generál-majora Antonína Racka z funkcie náčelníka služby. Po personálnych čistkách na vedúcich postoch ujal sa 12.októbra 1959 funkcie náčelníka ZS GŠ generál-major Oldřich Burda. V roku 1960 bol tiež schválený nový štatút spolupráce civilnej a vojenskej rozviedky, zahrnujúci pravidlá obojstranného odovzdávania agentúrnych skúseností, poznatkov o agentúrnej situácii, odovzdávanie adries a typov, ale aj rozdelenie miest a funkcií štátneho aparátu v zahraničí, aby obe služby mohli plniť svoje operatívne úlohy.

Civilná rozviedka začínala fungovať po vojne veľmi skromne. Na ministerstve vnútra v odbore pre politické spravodajstvo „Z“ vzniklo B oddelenie, ktoré malo plniť úlohy na úseku zahraničnej obrany. Bolo rozdelené na štyri úseky: zahranično-politické spravodajstvo, zahraničné obranné politické spravodajstvo, zahranično-ekonomické spravodajstvo a šifrová služba. Prvým šéfom asi 25-členného kolektívu bol Zdeněk Toman zo Sobraniec. Jeho podriadení boli ľudia bez profesionálnych skúseností, väčšinou bývalí interbrigadisti zo Španielska alebo vojaci, ktorí bojovali na západnom fronte. Viacerí z nich sa nevenovali ani tak spravodajskej činnosti, ale viac pašovaniu lukratívneho tovaru zo zahraničia. Samotný ich šéf Z. Toman sa angažoval ako sprostredkovateľ transféru poľských Židov, unikajúcich cez česko-slovenské územie do Palestíny. Za to inkasoval poplatky od sionistickej organizácie American Joint Distribution Committee, z ktorých čiastočne financoval aktivity rozviedky, ale časť peňazí si strkal do vlastného vrecka. Pre podozrenie z viacerých deliktov bol v marci 1948 Z. Toman zatknutý, ale po dvoch mesiacoch sa mu podarilo utiecť z väzenia a podľa niektorých zdrojov za pomoci Američanov prešiel hranice do západného Nemecka.

Po Tomanovej afére dočasným šéfom sektoru BAb – kódové označenie rozviedky – bol Jiří Wehle. Služba sa sústreďovala na Nemecko a americké okupačné vojská, avšak jej spravodajská produkcia bola neuspokojivá. Chýbali jej skúsení spravodajcovia, dostatok oporných bodov v zahraničí a spoľahlivé agentúrne siete. Nakoniec sa dostal do politickej nemilosti, pretože v jeho kádrových materiáloch sa zistilo, že pred vojnou nepatril k oddaným stalinistickým stúpencom Klementa Gottwalda. V decembri 1948 ho vystriedal tajomník Krajského výboru KSČ v Ústí nad Labe Oskar Valeš, ktorý v čase občianskej vojny v Španielsku absolvoval partizánsku školu pod vedením sovietskych inštruktorov. Neskôr ako interbrigadista slúžil v česko-slovenskej armáde vo Veľkej Británii, kde agitoval proti vláde prezidenta E. Beneša. Nový šéf rozviedky sa sťažoval prezidentovi republiky a predsedovi KSČ K. Gottwaldovi, že zahraničná spravodajská služba je podceňovaná a považovaná za pomocnú zložku vnútorného spravodajstva. Žiadal jej osamostatnenie, v čom ho podporoval sovietsky poradca Filipov. Vo februári 1949 bolo prijaté rozhodnutie, že rozviedka sa bude riadiť pokynmi K. Gottwalda. Okrem toho sektor BAb bude v kádrových, náborových a finančných záležitostiach konať výlučne samostatne. Osobitné oddelenie BAb vznikne tiež na Slovensku so zameraním na slovenskú ľudácku emigráciu a tipovanie agentov v Rakúsku. Základnou úlohou rozviedky bude boj proti „nepriateľskej emigrácii“ a prenikanie k zdrojom politických informácií v USA, Kanade, Latinskej Amerike, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, Juhoslávii, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Škandinávii, Veľkej Británii a na Strednom východe. Táto globálna orientácia prakticky na celý svet jasne dokazovala podriadenosť česko-slovenskej spravodajskej služby sovietskym záujmom.

V máji 1950 sa uskutočnilo v Moskve stretnutie predstaviteľov česko-slovenskej rozviedky s funkcionármi spravodajskej služby NKVD. Podľa sovietskych partnerov hlavnými spravodajskými protivníkmi boli Spojené štáty americké, Veľká Británia, ostatné kapitalistické krajiny a tiež Juhoslávia. Okrem toho dôležitým predmetom spravodajského záujmu boli nové technológie, vynálezy a vedecké objavy. Sovieti kládli dôraz na vytváranie rezidentúr na zastupiteľských úradoch v zahraničí. Na základe ich požiadaviek došlo k reorganizácii rozviedky, ktorá dovtedy bolo organizovaná na teritoriálnom princípe. Podľa sovietskeho modelu nové útvary sa delili na politickú rozviedku, boj s emigráciou, zahraničnú kontrarozviedku a vedecko-technickú špionáž. Sovietski poradcovia sa snažili tiež o to, aby sa rozviedka osamostatnila od ŠtB. Podarilo sa to v októbri 1950, keď sektor BAb prestal podliehať ŠtB a bol podriadený priamo prvému námestníkovi ministra národnej bezpečnosti.

Nezákonné represie v 50. rokoch v Česko-Slovensku neobišli ani funkcionárov ŠtB, vrátane rozviedky. Dňa 27. januára 1951 bol zatknutý aj veliteľ sektoru BAb O. Valeš, ktorý ako bývalý interbrigadista bol obvinený z velezrady a odsúdený na 21 rokov väzenia; rehabilitovali ho v decembri 1955. Po zatknutí Valeša nastalo v rozviedke obdobie neistoty, kádrových čistiek, chaotických reorganizácií a opakujúcich sa personálnych zmien. Väčšina dôstojníkov bola prepustená, takže spravodajská činnosť fungovala iba vďaka sovietskym poradcom. Za krátky čas sa v tomto období na poste šéfa rozviedky vystriedalo niekoľko v podstate neznámych osôb, vrátane tzv. robotníckych kádrov, ktorým chýbali elementárne kvalifikačné a intelektuálne predpoklady pre takúto funkciu. Ani operatívni pracovníci na centrále nedisponovali dostatočnou odbornou a operatívnou prípravou na takej úrovni, aby mohli byť vysielaní na organizovanie agentúrnej činnosti v zahraničí.

Radikálna zmena situácie nastala až po smrti Jozefa V. Stalina v roku 1953. Zaniklo ministerstvo národnej bezpečnosti a jeho orgány splynuli s ministerstvom vnútra. Dňa 14. septembra 1953 prevzal funkciu ministra ambiciózny komunistický funkcionár Rudolf Barák, ktorý sa zaslúžil o nebývalé povznesenie rozviedky. Pod jeho politickým patronátom došlo k významným zmenám a služba získala povesť profesionálne zdatnej organizácie, i keď poplatnej komunistickému režimu a tiež prepojenej na globálnu stratégiu Sovietskeho zväzu. Podpredseda vlády a minister vnútra R. Barák považoval rozviedku za dôležitý mocenský nástroj politiky, a preto jej venoval mimoriadnu pozornosť, ba dokonca priamo zasahoval do jej operatívneho riadenia. Barákova mocenská pozícia bola daná nielen tým, že bol členom Politického byra Ústredného výboru KSČ, ale aj osobnými väzbami na sovietskych poradcov. Práve títo poradcovia pripravili novú štruktúru ministerstva vnútra, vrátane rozviedky, ktorá podľa sovietskeho vzoru bola označená ako 1. správa ministerstva vnútra a získala v štruktúre orgánov ministerstva vnútra určité privilegované postavenie.

Nová štruktúra platila od 1. októbra 1953. Dňa 22. mája 1954 vydal R. Barák rozkaz č. 100/1954 o štatúte prvej správy (rozviedky) ministerstva vnútra ČSR. Dokument potvrdzoval prepojenie rozviedky na sovietske záujmy a jej podriadenosť ÚV KSČ. Zavádzal inštitút nelegálnych rozviedčíkov, teda spravodajských dôstojníkov pôsobiacich v zahraničí pod zmenenou identitou. Okrem iného poskytoval 1. správe právo „získavať k spravodajskej práci zamestnancov česko-slovenských úradov v zahraničí a členov česko-slovenských delegácií“. Umožňoval tiež po dohode s príslušnými ministerstvami „zaraďovať medzi kádre prvej správy pracovníkov česko-slovenských úradov v zahraničí, získaných pre spravodajskú prácu“. Osobitný význam pripisoval rezidentúram rozviedky na zastupiteľských úradoch v kapitalistických krajinách. Podľa štatútu rezidentúry na získavanie informácií a plnenie iných operatívnych úloh získavali „agentúru v kapitalistických krajinách z radov zamestnancov dôležitých ministerstiev, novinárov, členov parlamentu, pracovníkov politických strán, diplomatov, zamestnancov výzvedných služieb, emigrantov, vedeckých pracovníkov a iných osôb, ktoré majú prístup k tajným informáciám“. Počítalo sa aj s verbovaním „spoľahlivých priateľov z radov pokrokových verejných činiteľov a učencov na plnenie úloh výzvedného charakteru bez formálneho získavania“. Spravodajskí dôstojníci pôsobiaci na ministerstve zahraničných vecí, ministerstve zahraničného obchodu, v podnikoch zahraničného obchodu, v redakciách masových komunikačných prostriedkov alebo na iných pracoviskách v zahraničí sa nazývali legalisti. Ich kolegovia so zmenenou identitou v zahraničí boli označení ako nelegálovia alebo ilegáli. O počte legalistov na niektorých zastupiteľských úradoch vypovedal v novembri 1975 pred podvýborom pre spravodajské služby Kongresu USA major 1. správy Jozef Frolík, ktorý v júli 1969 prebehol k CIA. Podľa Frolíkových údajov 60 percent diplomatického a 50 percent obchodného personálu česko-slovenského zastupiteľského úradu vo Washingtone tvorili príslušníci rozviedky.

Za náčelníka 1. správy vymenoval minister R. Barák na základe uznesenia Politického byra ÚV KSČ z 29.septembra 1953 podplukovníka Jaroslava Millera, ktorý predtým pracoval v kontrarozviedke. Na pokyn sovietskych poradcov zriadil dva odbory na prípravu nelegálov. Oba odbory podliehali priamo Millerovi a fungovali v režime veľmi prísneho utajenia. Neskôr sa počet odborov rozšíril na päť, vrátane útvaru, ktorý vznikol začiatkom roku 1963 a mal pripravovať teroristické akcie v zahraničí tesne pred vypuknutím vojny. Podľa údajov z polovice šesťdesiatych rokov pôsobilo v nelegálnej časti rozviedky okolo 160 spravodajských dôstojníkov, ktorí obsluhovali asi 25 agentov-nelegálov a zabezpečovali tiež výcvik 10-15 kandidátov pripravovaných na výjazd do zahraničia. Nelegálna rozviedka bola pod systematickou kontrolou Moskvy a sovietski poradcovia často zasahovali do jej činnosti. Dokonca existovala zmluva o spolupráci v tejto oblasti medzi Prahou a Moskvou. Sovieti ponúkli a určitú dobu aj vykonávali výcvik nelegálov, pričom sa snažili o to, aby niektorí pracovali pre KGB. Bilancia pôsobenia agentov-nelegálov je problematická. V publikáciách vydaných po roku 1989 sa uvádza, že 23. odbor 1. správy ročne vyslal do zahraničia 2-3 nelegálov, ale asi štvrtina z nich ani nenadviazala alebo prerušila spojenie s centrálou. Problémy s ich vysielaním na Západ nastali koncom sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch, keď došlo k sprísneniu režimu preverovania ich osobných dokladov v cieľových štátoch. Okrem toho problémy s ich naturalizáciou spôsoboval aj fakt, že nelegáli odchádzali s nedokonalou legendou a s nedostatočne pripravenými dokumentmi. Menilo sa tiež ich poslanie, ktoré bolo pôvodne zamerané na pôsobenie nelegálov v období vojnového konfliktu alebo aj krátko pred jeho vypuknutím. Prioritou sa stali záujmy vedecko-technickej rozviedky. Popri niektorých úspechoch tento sovietsky model špionáže prinášal komplikácie, bol nákladný a vo viacerých prípadoch vysielanie nelegálov neprinieslo očakávaný efekt.

Súčasťou zmien v česko-slovenskej rozviedke bola personálna politika, zameraná na výber vysokoškolsky vzdelaných kádrov. Okrem toho zvýšené nároky na odbornú prípravu spravodajských dôstojníkov si vyžiadali vytvorenie osobitného školiaceho strediska. Od 1. septembra 1954 začala fungovať „Šternova špionážna škola“, ktorú založil a viedol major Vladimír Stern. Bol to pracovník aparátu KSČ so skúsenosťami španielskeho interbrigadistu a účastníka protifašistického odboja. Lektormi boli náčelníci a špecialisti z centrály rozviedky. Okrem odborných predmetov z oblasti spravodajstva študovali sa cudzie jazyky a záujmové prostredie v krajinách budúceho pôsobenia. Pri výučbe sa používali ruské texty KGB. Náčelník školy V. Stern bol človek liberálneho zmýšľania, čo sa preukázalo v roku 1968, keď podporil vtedajšiu politiku reformných zmien, za čo bol neskôr prepustený zo služby a spoločensky diskriminovaný normalizačným režimom Gustava Husáka. V sedemdesiatych rokoch bola študijná príprava rozviedčíkov predĺžená na dva roky, pričom sa opierala o osnovy KGB. Nakoniec spravodajská príprava sa realizovala v rámci päťročného štúdia na fakulte ŠtB Vysokej školy ZNB v Prahe.

V roku 1959 sa Moskva rozhodla, že radikálne obmedzí stavy svojich poradcov v rezorte ministerstva vnútra v Česko-Slovensku. Je zaujímavé, že minister vnútra R. Barák nebol príliš naklonený tejto redukcii, pričom argumentoval tvrdením, že ČSR „stojí na hranici so Západom“. Nakoniec sa počet týchto poradcov ustálil na čísle desať, pričom traja z nich pôsobili na centrále rozviedky. Až po rokoch Barák priznal, že Sovieti uprednostňovali svoje záujmy pred našimi a ich „požiadavky sa niekedy vymykali z rámca našich požiadaviek a potrieb“. Sovietski poradcovia si nevytvárali v Česko-Slovensku agentúrnu sieť klasického typu, ale vplyvovú agentúru osôb, ktorých prostredníctvom ošetrovali svojej záujmy a ciele. Ich dôverníci spoľahlivo plnili príkazy „priateľov“ z Moskvy, čo sa najvypuklejšie prejavilo v období sovietskej intervencie v auguste 1968.

V rámci kádrovej očisty rezortu došlo v januári 1961 k odvolaniu Jaroslava Millera z funkcie náčelníka 1. správy kvôli jeho aktivitám v ŠtB. Za šéfa rozviedky bol menovaný podplukovník Josef Houska, ktorý zastával funkciu náčelníka Krajskej správy MV v Bratislave. O pol roka – 20. júna 1961 – vystriedal prehnane ambiciózneho R. Baráka na poste ministra vnútra Ľubomír Štrougal. V tom čase mala rozviedka v stave 930 príslušníkov, fungujúcu agentúrnu sieť v Spolkovej republike Nemecko, v Rakúsku a vo Veľkej Británii, ako aj veľké rezidentúry v Londýne, v Paríži a vo Viedni. Rozbiehali sa tiež úspešné akcie vedecko-technickej rozviedky a darilo sa jej v niektorých rozvojových krajinách. Uskutočnili sa aj niektoré netradičné operácie, ako bol napr. únos bývalého sociálnodemokratického politika Bohumila Laušmana za pomoci NKVD z Rakúska, únos bývalého funkcionára ÚŠB Jozefa Vicena alebo verbovanie príslušníčky francúzskej spravodajskej služby Suret National Anity Moretovej. Plánovali sa tiež teroristické akcie proti predstaviteľom česko-slovenskej politickej emigrácie a objektom spojeneckých armád v SRN, ale ich výsledky nezostali v archívoch ŠtB zadokumentované.

Barák venoval zvýšenú pozornosť aj rádiokontrarozviedke, ktorá pred februárom 1948 fungovala pod názvom Kontrolná služba rádioelektrická v rezorte ministerstva pôšt a telekomunikácií. V decembri 1948 prešla pod sektor BAt ministerstva vnútra a začala budovať sieť rušičiek, aby sa nedali počúvať západné rozhlasové stanice v češtine alebo v slovenčine. R. Barák v rámci reorganizácie ministerstva povýšil rádiokontrarozviedku na 5. zvláštny odbor. V obci Netřeba pri Mělníku a vo Viničnom pri Svätom Jure boli vybudované veľké monitorovacie strediská na lokalizáciu rádiostaníc zahraničných agentov v Česko-Slovensku. V rokoch 1954-1964 fungovali pod hlavičkou IX. správy, do roku 1988 ako VI. správa a nakoniec od roku 1988 ako XIII. správa ZNB, pod ktorú patrili tiež rádiorozviedka a šifrová služba. V päťdesiatych rokoch sa rádiokontrarozviedke podarilo niekoľko agentúrnych vysielačiek lokalizovať, ale po roku 1961 – keď klasickú rádiotelegrafiu nahradili moderné technológie – boli rýchlovysielačky iba zaregistrované, ale nepodarilo sa ich odhaliť. Rádiokontrarozviedka disponovala totiž prístrojmi, schopnými zachytiť a zamerať iba rádiostanicu vysielajúcu minimálne 30 sekúnd. Ani modernejšie prístrojové vybavenie v sedemdesiatych rokoch – zachytávajúce signály v rozpätí 2-5 sekúnd – neprispelo k zvýšeniu efektívnosti rádiokontrarozviedky, ktorá vzhľadom na svoju technologickú zaostalosť nezamerala ani jednu špionážnu vysielačku na česko-slovenskom území. Úspešnejšia bola rádiorozviedka, monitorujúca západonemecké a rakúske teritórium, kde sa zachytávali telekomunikačné spojenia politikov, armády a bezpečnostných zložiek.

Nový minister vnútra Ľ. Štrougal vydal 25. februára 1963 podrobnejší štatút 1.správy ministerstva vnútra ako jeho predchodca R. Barák. Podľa článku 7 uvedeného štatútu „nedeliteľnou a účinnou súčasťou rozviednej činnosti 1.správy MV je uskutočňovanie aktívnych opatrení, ktoré majú predovšetkým za cieľ podporiť politické a hospodárske záujmy ČSSR a krajín socialistického tábora v zahraničí, sú prostriedkom aktívneho boja proti hlavnému nepriateľovi a sú zamerané na narušenie plánov imperialistických mocnosti“. Pojem aktívne opatrenia zahŕňal dezinformačné a diskreditačné akcie, subverzné aktivity, nasadzovanie agentov-dublerov a spravodajské hry. Osobitný význam mali ustanovenia článku 25, že za všetku spravodajskú činnosť ministerstva vnútra v zahraničí zodpovedá 1. správa MV a ostatné zložky MV pôsobiace v zahraničí sú povinné všetky svoje opatrenia v zahraničí realizovať iba s vedomím a po súhlase 1. správy. Všetky rozviedne informácie získané ktoroukoľvek zložkou MV sa sústreďujú na 1. správe MV.

Citované ustanovenie súviselo s tým, že spravodajský odbor Pohraničnej stráže vykonával spravodajskú činnosť na území Spolkovej republiky Nemecko a Rakúska do hĺbky 100 kilometrov. Okrem toho kontrarozviedka ŠtB monitorovala personál česko-slovenských zastupiteľských úradov a spravodajský odbor 2. správy sa z rezidentúr vo východnom Berlíne a vo Viedni pokúšal prenikať do spravodajských štruktúr v Nemecku a v Rakúsku. Dochádzalo k nežiaducej duplicite spravodajských aktivít a rivalita konkurujúcich inštitúcií ŠtB otvárala širší priestor protivníkovej kontrašpionáži. Preto nový štatút 1.správy tiež určil, že „v štáte alebo skupine štátov, pre ktoré je zriadená legálna rezidentúra, podliehajú rezidentovi 1.správy MV – s výnimkou nelegálnych rezidentúr – príslušníci všetkých súčastí MV, plniaci tu akékoľvek rozviedne alebo kontrarozviedne úlohy, pokiaľ v jednotlivých prípadoch nestanoví minister vnútra inak“.

Minister vnútra Ľ. Štrougal zásadným spôsobom nezmenil tradičnú podriadenosť česko-slovenských bezpečnostných a spravodajských štruktúr záujmom Moskvy. Dokazuje to aj československo-sovietska medzivládna zmluva, ktorú podpísal v júli 1962 s predsedom KGB Vladimírom Semičastným. Dokument zahrnoval nielen záväzok vzájomnej výmeny informácií, ale aj poskytovanie vzájomnej pomoci a spoločné akcie pri rozviednych a kontrarozviednych opatreniach proti dôležitým „objektom nepriateľa“. Podľa dohody „pri ministerstve vnútra boli predstavitelia KGB v tomto zložení: vedúci, dvaja zástupcovia (jeden pre rozviedku a druhý pre kontrarozviedku), sedem operatívnych pracovníkov a nevyhnutný počet technických pracovníkov“. Výdaje svojich predstaviteľov v Česko-Slovensku hradila KGB, ale náklady na ich ubytovanie, dopravu a zdravotného ošetrenie zabezpečovalo ministerstvo vnútra ČSSR. Prvá správa dostávala z centrály KGB iba veľmi málo informácií a nemala žiadneho svojho predstaviteľa v Moskve.

Napriek formálnym zmenám vplyv sovietskych poradcov na 1. správe MV pokračoval; napríklad v roku 1962 presadili transformáciu odboru obrany na odbor zahraničnej kontrarozviedky a vo februári 1964 ich pričinením vznikol 36. odbor – odbor aktívnych opatrení a dezinformácií. Jeho činnosť sa zameriavala predovšetkým proti USA a Spolkovej republike Nemecko. Väčšina dezinformácií bola zacielená do krajín tzv. tretieho sveta; jej cieľom bolo poškodzovať záujmy Spojených štátov amerických a kompromitovať kapitalistický systém. Odbor zahraničnej kontrarozviedky – 26. odbor – mal zabrániť prenikaniu cudzích špionážnych služieb do česko-slovenskej rozviedky a hlavne organizovať agentúrnu činnosť za účelom prenikania do centrál cudzích spravodajských služieb. V tomto smere nebol však veľmi úspešný, i keď sa jeho dôstojníci pokúšali verbovať v zahraničí študentov vysokých škôl, o ktorých bolo všeobecne známe, že ich absolventi pôsobili v spravodajských inštitúciách. V rámci týchto aktivít sa zameriavali aj na česko-slovenskú emigráciu, ktorá bola objektom rozpracovania po viacerých líniách. Podľa niektorých odhadov asi 25 percent česko-slovenských emigrantov po auguste 1968 monitorovali agenti 1. správy, hoci ich informácie vo viacerých prípadoch nemali prakticky žiaden význam.

Dôstojníci KGB už priamo nezasahovali do rozhodovacích a riadiacich procesov v česko-slovenských spravodajských štruktúrach, avšak prostredníctvom osobných stykov mali prístup ku všetkým dôležitým informáciám ŠtB, vrátane rozviedky. Na sovietskom veľvyslanectve fungovala tiež rezidentúra KGB a okrem toho jej spravodajskí dôstojníci pôsobili v bývalom hoteli Imperiál v Karlových Varoch, kde sa venovali najmä špionáži proti Spolkovej republike Nemecko. Minister vnútra Štrougal chcel, aby informácie Sovietom poskytovalo iba vedenie 1.správy, ale vďaka neformálnym kontaktom sovietskych poradcov ich získavali súkromnými cestami. Dokonca v roku 1965 sa Moskve podarilo prinútiť svojich partnerov v štátoch Varšavskej zmluvy, aby spravodajská komunikácia prebiehala na úrovni šéfov jednotlivých odborov spravodajských centrál. Uvedená prax fungovala v Česko-Slovensku až do novembra 1989.

Podľa sovietskeho vzoru vznikla v marci 1963 v nelegálnej rozviedke Služba zvláštneho určenia (SZU) s kódovým označením odbor 22, ktorý bol vo februári 1964 prečíslovaný na 7. odbor. Podľa tabuliek služba mala plánovaných 21 miest, rozdelených do troch oddelení; do nemeckého oddelenia patrilo aj Rakúsko, druhé oddelenie bolo zamerané na Francúzsko a Benelux, tretí útvar bol študijno-technický s odborníkmi z oblasti elektrotechniky, chémie a strojárenstva. SZU mala organizovať prípravu nelegálov a ich agentov predovšetkým na podmienky vojenského konfliktu, resp. na sabotážne akcie proti strategickým objektom. Plánované akcie súviseli s operačnými plánmi Česko-slovenskej ľudovej armády; agenti mali byť verbovaní pod cudzou vlajkou. Študijno-technické oddelenie spolupracovalo s vojenskými a civilnými odborníkmi pri výskume prípravy výbušnín z bežne dostupných chemikálií a tiež sa zaoberalo s problematikou výroby omamných látok a jedov, ktoré nezanechávajú stopy v tele obetí. V roku 1966 bola náplň SZU rozšírená o objektový zväzok za účelom fyzickej likvidácie osôb v zahraničí, ktoré „boli v Česko-Slovensku odsúdené na trest smrti“. V archívoch neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by Služba zvláštneho určenia realizovala ostré akcie alebo operácie, napĺňajúce jej poslanie.

Organizačno-inštitucionálnymi zmenami prechádzala aj Hlavná správa ŠtB. Ešte v decembri 1962 bola zrušená 5. správa – ktorá sa venovala železničnej doprave – a jej agenda bola začlenená pod 4. správu, zameranú na kontrarozviednu ochranu ekonomiky. V decembri 1963 schválilo predsedníctvo ÚV KSČ uznesenie „O vytvorení česko-slovenskej jednotnej kontrarozviedky“ s účinnosťou od 1.januára 1964. Na základe tohto rozhodnutia došlo k zlúčeniu druhej, tretej a štvrtej správy – teda kontrarozviedky, vnútorného spravodajstva a ekonomickej kontrarozviedky – do hlavnej správy kontrarozviedky, označovanej potom ako 2. správa MV. Jej náčelníkom sa stal plukovník Miroslav Košnar, predtým šéf vnútorného spravodajstva. Jeho priamym nadriadeným bol prvý námestník ministra vnútra Jozef Kudrna; ministrovi vnútra naďalej podliehala rozviedka.

Ďalšou významnou organizačnou zmenou bolo konštituovanie Hlavnej správy ŠtB v marci 1966, pod ktorú patrili správa kontrarozviedky, správa vojenskej kontrarozviedky (VKR) a správa sledovania. Na čele HS ŠtB bol prvý námestník ministra vnútra plukovník Jaroslav Klíma; podliehala mu aj 6. správa – operatívna technika. Napriek tejto koncentrácii spravodajských kapacít získané kontrašpionážne poznatky neboli primerané a ŠtB vykazovala pomerne vysoké percento vykonštruovaných špionážnych prípadov. Podľa publikovaných údajov z rokov 1964-1967 pred súdmi sa pre obvinenie zo špionáže ocitlo iba 14 osôb, hoci kontrarozviedka uvádzala vo svojich štatistikách viac ako dvadsať-násobok rozpracovaných prípadov vyzvedačstva. Podľa dostupných štatistických údajov ŠtB nasadila do operácií proti „vonkajšiemu nepriateľovi“ v šesťdesiatych rokoch iba cca 5 percent svojich agentov.

Osobitnú zmienku si vyžaduje činnosť vedecko-technickej rozviedky (VTR), ktorá fungovala v rámci 1. správy pod kódovým označením 69. – resp. 73. odboru. Popri zbieraní informácií z tzv. otvorených zdrojov na medzinárodných kongresoch a veľtrhoch i z odborných a vedeckých časopisov organizovala priemyselnú a vojenskú špionáž v 13 najvyspelejších kapitalistických krajinách. Pomocou agentov a inými nelegálnymi spôsobmi obchádzala embargovaný vývoz strategických zariadení, technológií a surovín do Česko-Slovenska. V rámci aktívnych opatrení VTR poriadala medzinárodné vedecké konferencie, aby mohla verbovať zahraničných vedcov a odborníkov do svojich služieb. Zaujímala sa o poznatky o aktuálnych trendoch vedy a techniky, ktoré neboli bežne dostupné. Získané informácie v niektorých prípadoch presahovali úroveň vedecko-technického poznania v Česko-Slovensku i v Sovietskom zväze do tej miery, že neboli ani využité. Nie je možné exaktne vyčísliť prínos spravodajskej produkcie VTR, ale v žiadnom prípade nebol z hľadiska potrieb národného hospodárstva i domáceho vedecko-technického rozvoja zanedbateľný.

Spravodajská činnosť 1. správy do roku 1968 sa fakticky neriadila žiadnym plánom strategických priorít, ak neberieme do úvahy usmernenia predstaviteľov KGB, ktorí však presadzovali orientáciu na uspokojovanie záujmov Sovietskeho zväzu. V zhode s týmito záujmami viac ako polovica získaných informácií sa týkala tzv. rozvojových krajín a tomu zodpovedalo aj rozmiestnenie rezidentúr. Najväčšie sídlili v Dillí a v Káhire. Na africkom kontinente boli rezidentúry v Alžíri, Rabate, Addis Abebe, Akkre, Dar es-Sallame, Konakry, Léopoldville, Nairobi a Abuja; v Ázii v Bagdade, Bejrúte, Jakarte, Pekingu a Teheráne. Rezidentúra zahraničnej kontrarozviedky pôsobila v Kábule a tiež v Havane. V Latinskej Amerike fungovali rezidentúry v Bogote, Buenos Aires, Mexiko City, Montevideu, Rio de Janeiro a Santiago de Chile. Vo väčšine týchto štátov činnosť rezidentúr uspokojovala viac-menej sovietske potreby. Česko-slovenská rozviedka pátrala po vplyvovej agentúre USA, vyhľadávala osoby názorové blízke záujmom komunistického bloku a pokúšala sa o kontakty s niektorými teroristickými organizáciami, zapojenými do tzv. národo-oslobodzovacieho boja.

Aj spravodajské aktivity v štátoch tzv. tretieho sveta boli argumentom, ktorí uvádzali reformisti na 1. správe, keď po januári 1968 prišli s programom zásadných zmien česko-slovenskej rozviedky. Podľa ich návrhov spravodajská činnosť popri plnení strategických úloh Varšavskej zmluvy mala väčšou mierou akcentovať národné záujmy republiky. Na základe analýzy dospeli k požiadavke znížiť personálny stav rozviedky, pričom sa počítalo s prechodom na teritoriálny systém operatívnej činnosti a presunom spravodajských dôstojníkov z rezidentúr do civilných profesií. Zahraničná kontrarozviedka mala pôsobiť v rámci organizačnej štruktúry jednotlivých teritórií a podobne malo byť do teritoriálnych odborov zaradené aj riadenie nelegálov v zahraničí. Počítalo sa tiež s tým, že by civilná rozviedka mala byť vyčlenená z rezortu ministerstva vnútra a ako samostatná inštitúcia bola priamo podriadená predsedníctvu vlády. Garanciou týchto navrhovaných zmien mal byť nový šéf služby. Navrhovali sa osobnosti so spoločenskou autoritou, ako boli diplomati Miroslav Galuška, Karel Duda a iní.

Predstavitelia KGB v Prahe však nepodporovali model reformného krídla v rozviedke. Predovšetkým im išlo o to, aby sa spravodajské zložky Štátnej bezpečnosti dostali mimo kontroly ministra vnútra Josefa Pavla, ktorý patril k radikálnemu krídlu reformátorov v Komunistickej strane Česko-Slovenska. Tomuto zámeru vyhovoval projekt Ústrednej spravodajskej služby (ÚZS), pripravený náčelníkom 1. správy MV plukovníkom J. Houskom a námestníkom ministra vnútra Janom Zárubom. Projekt prerokovalo 28. mája 1968 predsedníctvo Ústredného výboru KSČ a schválilo ho, a to aj napriek zásadným výhradám ministra vnútra J. Pavla. Podľa projektu pod ÚZS mali patriť kontrarozviedka i rozviedka, pričom ÚZS sa mala vytvoriť pod gesciou námestníka ministra vnútra Viliama Šalgoviča a až neskôr mala byť podriadená predsedníctvu vlády. Podľa v tom čase aktuálnych údajov početný stav jednotlivých zložiek ŠtB predstavoval 10 341 osôb, z toho príslušníci rozviedky predstavovali 13,2 percenta a kontrarozviedky 48,7 percenta z uvedeného počtu. Predstavitelia konzervatívneho krídla v KSČ si chceli udržať tieto služby pod svojou kontrolou, aby ich mohli použiť pri realizácii protištátneho prevratu za pomoci vojenskej intervencie Sovietskeho zväzu v auguste 1968.

V súvislosti s politickými snahami očistiť rozviedku od osôb, skompromitovaných v období päťdesiatych rokov bol náčelník 1. správy MV plukovník J. Houska odvolaný z tejto funkcie a na jeho post bol menovaný s účinnosťou od 1. augusta 1968 major Miloslav Čech, dovtedy Houskov zástupca zodpovedný za riadenie politickej rozviedky. Predtým pôsobil na rezidentúrach v Kanade a v Mexiku; patril reformátorskému krídlu dôstojníkov spravodajskej služby a stranícky sa angažoval v prospech línie Alexandra Dubčeka. Preto ani neprekvapuje, že 21. augusta 1968 sa ocitol na čiernej listine, ktorú zostavili prosovietski kolaboranti na čele s V. Šalgovičom a bývalým náčelníkom J. Houskom. V polovici septembra ho nový minister vnútra Jan Pelnař zbavil funkcie; podplukovník M. Čech však oficiálne odovzdal svoje kreslo až 16.decembra 1968 plukovníkovi Čestmírovi Podzemnému, predtým náčelníkovi strategického úseku Spravodajskej správy Generálneho štábu ČSĽA. Na krátky čas sa potom vrátil na post šéfa politickej rozviedky a pri čistkách v rámci tzv. normalizácie bol prepustený zo služby a zaradený do zoznam tzv. BKP – bývalých kádrových pracovníkov – ktorí boli prakticky až do novembra 1989 pod dohľadom ŠtB.

Podobne ako sa v rokoch 1968-1969 vyvíjala situácia v civilnej rozviedke, menili sa aj pomery v Spravodajskej správe GŠ, ktorá patrila k najproduktívnejším armádnym službám v rámci Varšavskej zmluvy. Ešte v roku 1965 uskutočnili sa vo vojenskej rozviedke zásadné zmeny. Bola zrušená sieť domácich rezidentúr a riadenie operačnej rozviedky sa zameralo na teritoriálne rozpracovanie južnej časti Spolkovej republiky Nemecko a Francúzska. Úlohou strategického agentúrneho prieskumu boli aktivity v ostatných krajinách s dôrazom na krízové oblasti potenciálneho konfliktu. Náčelníkovi vojenskej rozviedky plukovníkovi Oldřichovi Burdovi nevyhovoval režim podriadenosti sovietskej GRU, a preto sa s podporou vtedajšieho armádneho velenia snažil o určitú samostatnosť. V roku 1968 došlo k zrušeniu samostatného oddelenia nelegálov a jeho podriadeniu strategickej rozviedke. Táto reorganizácia nevyhovovala sovietskym poradcom z GRU, ktorí využívali servis oddelenia nelegálov na podporu vlastných aktivít. Po udalostiach v auguste 1968 čistky neminuli ani funkcionárov a dôstojníkov Spravodajskej správy GŠ, pretože sa aktívne zapojili do odporu proti sovietskym okupantom. Najprv generála O. Burdu na niekoľko mesiacov nahradil plukovník Jaroslav Vinkler a po ňom v decembri 1968 generál Jozef Turošík. V novembri 1969 funkciu náčelníka Spravodajskej správy GŠ prevzal generál Jozef Brož, absolvent kurzu GRU v Moskve. Postupne všetky vedúce miesta v armádnej rozviedke zaujali „marxisticko-leninsky“ oddaní dôstojníci, bez odborného vzdelania a spravodajskej praxe; väčšinou išlo o bývalých funkcionárov Mestskej vojenskej správy v Prahe.

Od 1.marca 1969 začalo platiť nové organizačné usporiadanie spravodajských zložiek federálneho ministerstva vnútra. Táto zmena súvisela s federalizáciou Česko-Slovenska, ale aj s tým, že defekcie spravodajských dôstojníkov po 21.auguste 1968 na Západ a odvolávanie kádrovo nespôsobilých funkcionárov sa považovali za potenciálne ohrozenie utajovaných skutočností v rezorte. Vznikla Federálna správa spravodajských služieb, ktorá fungovala do reorganizácie v decembri 1970. Patrili pod ňu: I. správa – Hlavná správa rozviedky, II. správa – Hlavná správa kontrarozviedky, III. správa – Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky , IV. správa – Správa sledovania, V. správa – Správa ochrany straníckych a ústavných činiteľov a VI. správa – Správa spravodajskej techniky. Kontrarozviedka zahrnovala aj správu R, ktorá riadila agentúrne siete v Rakúsku, Spolkovej republike Nemecko a v Západnom Berlíne.

V rámci federalizácie vznikla v januári 1969 slovenská a česká Hlavná správa ŠtB. Náčelníkom Hlavnej správy ŠtB na Slovensku sa stal podplukovník Ondrej Dovina. Aby nedochádzalo k sporom a konfliktom medzi národnými a federálnymi orgánmi ŠtB, federálny minister vnútra Jan Pelnař zriadil Koordinačnú radu česko-slovenskej kontrarozviedky, ale toto riešenie problémy neodstránilo. Vzhľadom na prehlbovanie duplicity spravodajských aktivít, ťažkopádnosť riadenia, kompetenčné spory a trieštenie informácií medzi jednotlivými zložkami ŠtB presadil sa názor o potrebe vyčleniť do pôsobnosti federácie celú Štátnu bezpečnosť. Existoval tu aj tlak z Moskvy, ktorá zásadne odmietala vplyv národných orgánov na fungovanie spravodajsko-bezpečnostných štruktúr.

Reorganizácia sa najviac dotkla Hlavnej správy rozviedky, kde boli v apríli 1969 vytvorené štyri samostatné operatívne správy. Politickú a hospodársku špionáž organizovala správa A . Zahraničná kontrarozviedka patrila pod správu B ; patrila tu aj služba zvláštneho určenia. Správa C organizovala vedecko-technickú rozviedku. Vyhľadávaním, prípravou, vysielaním a riadením nelegálov, ako aj organizáciou operatívneho a technického spojenia s nimi sa zaoberala správa D. Spravodajské informácie a poznatky z operatívnych správ spracovával informačný odbor. Podporné útvary, radistov, šifrérov, kuriérov a archív začlenili pod vnútornú správu. V Bratislave bolo zriadená pobočka centrály rozviedky, ale prvé odbory na krajských správach ZNB – podliehajúce 1. správe – boli zrušené. Podľa dočasného štatútu rozviedky ak náčelník Hlavnej správy rozviedky bol českej národnosti, jeho prvý zástupca bol Slovák a malo to platiť aj naopak. Organizačné zmeny mali zefektívniť spravodajskú činnosť, ale predovšetkým zneprehľadniť organizačnú štruktúru kvôli pokračujúcim defekciám spravodajských dôstojníkov a tiež personálnym čistkám v rozviedke.

Politické čistky na 1.správe sa začali už na jeseň 1969, avšak hlavná vlna prepúšťania zo služby vrcholila v roku 1971. Za obdobie nasledujúcich 4 rokov muselo odísť z rozviedky 352 dôstojníkov, čo predstavovalo cca tretinu jej početného stavu. Politické previerky značnou mierou paralyzovali aktivity služby v zahraničí, pretože bola odvolaná väčšina operatívcov, riadiacich agentúrne siete. Najviac sa to prejavilo na americkom a európskom odbore, ako aj na úseku vedecko-technickej rozviedky. K prerušeniu a strate spojenia s agentmi došlo najmä vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Spojených štátoch amerických. Menej problémov bolo na rezidentúrach v krajinách tzv. tretieho sveta a tiež v Rakúsku a Spolkovej republike Nemecko. Prepustení boli aj nelegáli pripravovaní na výjazd do zahraničia, ak ich inštruktori neprešli sitom normalizačných previerkových komisií. Naplno začala fungovať rozviedka až koncom sedemdesiatych rokov, keď sa personálne skonsolidovala a podarilo sa jej vybudovať novú agentúrnu sieť v zahraničí.

Moskva považovala I. správu za hniezdo protisovietskych elementov a nebezpečných agentov špionážnych centrál Západu na Federálnom ministerstve vnútra. Z toho dôvodu sa v dňoch 30.septembra – 3. októbra uskutočnila v Moskve návšteva náčelníka Hlavnej správy rozviedky plukovníka Č. Podzemného, ktorý rokoval s prvým zástupcom náčelníka 1. správy KGB F. K. Morinom a so zástupcom náčelníka rozviedky S. A. Kondrašovom. Význam, aký pripisovali týmto rokovaniam sovietski partneri, vyjadruje fakt, že Č. Podzemného prijal predseda KGB Jurij Andropov. Vyjadril Podzemnému nespokojnosť s nedostatočnou úrovňou kádrovej očisty spravodajskej služby a kritizoval jej organizačnú štruktúru. Upozornil hosťa na aktuálne spravodajské priority, a to rozpracovanie česko-slovenskej poagustovej emigrácie, sledovanie situácie v Albánsku, Číne, Juhoslávii a Rumunsku a tiež zintenzívnenie agentúrnej činnosti, zameranej na informácie, týkajúce sa Spojených štátov amerických a kľúčových členov NATO na európskom kontinente. J. Andropov odmietol tiež zámer česko-slovenského vedenia zriadiť výbor pre koordináciu spravodajských služieb pri predsedníctve vlády.

Predstavitelia KGB neboli spokojní s tým, že plukovník Č. Podzemný s nedostatočnou razanciou postupoval pri očiste rozviedky od „pravicovo-oportunistickýh a kontrarevolučných elementov“. Z toho dôvodu ho federálny minister vnútra Radko Kaska v januári 1971 nahradil expertom z RVHP a predtým aparátčikom ÚV KSČ RSDr. Milošom Hladíkom. Zároveň bola zrušená Federálna správa spravodajských služieb a obnovená štruktúra ŠtB na úrovni spred augusta 1968. Zmenila sa tiež organizácia rozviedky, ktorá bola usporiadaná podľa odborov. Správa D pre nelegálov sa rozdelila do šiestich odborov. Činnosť správy C pre VTR pokrývali dva odbory: operačný a analyticko-informačný odbor. Prepustení spravodajskí dôstojníci boli považovaní za potenciálne nebezpečenstvo, a preto ich evidencia a sledovanie bolo zverené 33. odboru, ktorý mal na starosti ochranu objektov 1. správy a tiež aktívne opatrenia proti defektorom. Konjukturálnym politickým potrebám zodpovedali odbory zamerané na emigráciu, ideologickú diverziu, ako aj na aktívne a vplyvové opatrenia. V novembri 1972 schválil minister Radko Kaska štatút Hlavnej správy rozviedky Federálneho ministerstva vnútra, podľa ktorého za túto činnosť zodpovedal útvar psychologických operácií a podieľali sa na nej útvary politickej rozviedky.

Politická aktivita najmä poaugustovej emigrácie a obavy z domácej opozície vyvolali potrebu reorganizácie Hlavnej správy kontrarozviedky, ktorá sa v júni 1974 rozdelila na tri útvary, a to: II. správu – kontrarozviedku pre boj s vonkajším nepriateľom, X. správu – kontrarozviedku pre boj s vonkajším nepriateľom a XI. správu – kontrarozviedku na ochranu ekonomiky. Zároveň bola zrušená Hlavná správa ŠtB na Slovensku a nahradená správou kontrarozviedky v Bratislave s krycím názvom XII. správa. Nový útvar mal vykonávať „kontrarozviednu činnosť vo vymedzených objektoch a problematikách federálneho charakteru“ na Slovensku a v útvaroch republikového charakteru. Jeho náčelníkom sa stal plukovník Ján Kováč, predtým náčelník Krajskej správy ZNB v Bratislave.

O rok neskôr federálny minister vnútra Jaromír Obzina vydal rozkaz o súčinnosti rozviedky so všetkými kontrarozviednymi útvarmi, vrátane VKR a tiež Spravodajskej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc. Komunistický režim sa obával prepojenia síl domácej a zahraničnej opozície, a preto 1.správe zveril úlohu garanta operácií bezpečnostného aparátu v zahraničí. Z toho dôvodu vysielanie dôstojníkov kontrarozviedky do zahraničia a realizáciu jej operácií mimo územia republiky posudzovala rozviedka. Podľa uvedeného rozkazu preberala tiež riadenie agentov Štátnej bezpečnosti v cudzine, ak tam pôsobili dlhšie ako tri mesiace. Zároveň bola povinná odovzdať príslušnej kontrarozviednej správe vlastnú agentúru prichádzajúcu dlhodobo zo zahraničia do Česko-Slovenska.

Rozpracovanie emigrantského prostredia sa stalo kľúčovou agendou rozviedky. V tom bol jej hlavným partnerom siedmy odbor II. správy kontrarozviedky, zameraný na emigrantov a navrátilcov, ako aj klientov domácich i zahraničných cestovných kancelárií a tiež občanov, ktorí z rozličných dôvodov cestovali do zahraničia. Najsilnejšie boli rezidentúry vo Viedni a v Bonne. Komunistické vedenie osobitne si cenilo spravodajskú produkciu z Viedne, Ríma a Paríža, odkiaľ prichádzali informácie o exilových štruktúrach, politických aktivistoch, redakciách a vydavateľstvách. Okrem toho sa aktivizovala vedecko-technická rozviedka. Začiatkom sedemdesiatych rokov začali operovať rezidentúry v tzv. socialistických krajinách, a to v Belehrade, Bukurešti a v Tirane. Rozširoval sa tiež spravodajský záujem o situáciu v komunistickej Číne, čo súviselo s požiadavkami Moskvy kvôli napätým vzťahom medzi Sovietskym zväzom a ČĽR. Nároky KGB uspokojovala 1.práva nielen poskytovaním informácií na úrovni centrály, ale aj tzv. operatívnymi kontaktmi, zahrnujúcimi výmenu poznatkov o agentúrnom operatívnom prostredí v príslušnej krajine pôsobenia.

Podriadenosť KGB bola neskôr inštitucionalizovaná vytvorením Systému zjednotenej evidencie poznatkov – SSEP (v ruštine), ktorá fungovala od roku 1978 v Moskve. Údaje do tejto databázy poskytovali Bulharsko, Česko-Slovensko, Kuba, Maďarsko, Mongolsko, NDR, Poľsko, Sovietsky zväz a Vietnam. Zahrnovala záujmové osoby, ako boli dôstojníci a agenti západných spravodajských služieb, agenti-dubléri, teroristi, únoscovia, emigranti, náboženskí i politickí aktivisti, diplomati, vyhostené osoby, ideologicky závadné osoby a ďalšie kategórie občanov podozrivých z nepriateľstva voči tzv. socialistickým krajinám. Databázu SSEP spravovala rozviedka KGB. Po vytvorení evidencie osôb sa pripravovala databáza inštitúcií a organizácií. Obyčajné požiadavky Moskva vybavovala do 35 dní, súrne do 7 dní a veľmi súrne do 3 dní. Do databázy mala prístup aj Spravodajská správa Generálneho štábu ČSĽA, a to prostredníctvom III. správy FMV – vojenskej kontrarozviedky. Evidenciu SSEP využívala predovšetkým kontrarozviedka, ktorá zásobovala moskovskú databázu väčším objemom informácií ako rozviedka.

Keďže aktivita troch útvarov kontrarozviedky – II., X. a XI. správy – nepriniesla efekt, aký sa očakával, v auguste 1988 došlo k ich zlúčeniu a opätovnému vytvoreniu Hlavnej správy kontrarozviedky ZNB. Jej náčelníkom sa stal plukovník Karel Vykypěl a podliehala 1.námestníkovi federálneho ministra vnútra generálovi Alojzovi Lorencovi. Kontrarozviedka bola rozdelená do dvanástich odborov, ktoré sa organizačne členili na úsek vonkajšieho nepriateľa, úsek ochrany ekonomiky a úsek vnútorného nepriateľa. Spravodajská činnosť na tomto úseku sa koncentrovala predovšetkým na domácich disidentov, tzv. ideovo-diverzné centrá v exile, mierové a ekologické hnutia, ako aj antisovietizmus, slovenský separatizmus, maďarský i ukrajinský nacionalizmus. Do agendy na tomto úseku patrilo tiež spravodajské rozpracovanie cirkví a náboženských organizácií, vedeckej a kultúrnej obce, školstva a mládežníckych štruktúr. V tomto prostredí sa získavali nielen informácie, ale aj tipy na spolupracovníkov ŠtB. Podľa smernice pre činnosť pracovníkov kontrarozviedky, vydanej 25. januára 1978, spravodajská aktivita mala zistiť poznatky „najmä o zámeroch a tendenciách vnútorných nepriateľov.“

Po smrti náčelníka I. správy generála M. Hledíka vo februári 1980 túto funkciu viac ako rok zastával plukovník O. Dovina. V personálnej politike sa orientoval na svoje vzťahy s kolegami z obdobia, keď pôsobil v Bratislave a patril k aktívnym kádrom tzv. normalizácie. Preto jeho hlavným kritériom pri výbere služobných funkcionárov na centrálu rozviedky bola komunistické presvedčenie a kolegiálna lojalita. Od 1. marca 1981 ho vystriedal generál Karel Sochor, ktorý predtým vykonával funkciu zástupcu náčelníka Spravodajskej správy GŠ pre agentúrny prieskum. Zaviedol plánovanie spravodajskej činnosti podľa štatistických kritérií, zvádzajúce dôstojníkov rozviedky k formalizmu a falšovaniu údajov. Spravodajskú efektívnosť obmedzovala rozmáhajúca sa byrokracia a nedôsledné dodržiavanie princípov konšpirácie. Za jeho pôsobenia čiastočne sa zlepšila spolupráca s vojenskou rozviedkou, i keď toto zlepšenie nemalo trvalý charakter. V decembri 1988 defektoval v Dillií podplukovník I. správy Vlastimil Ludvík. Predtým pôsobil v Londýne, kde začal pracovať pre britskú MI 6. Spôsobil tým veľké škody česko-slovenskej rozviedke, a preto predsedníctvo ÚV KSĆ 3. apríla 1989 odvolala generála Sochora z postu náčelníka I. správy a nahradilo ho dlhoročným príslušníkom rozviedky plukovníkom Karlom Vodrážkom. Po šiestich týždňoch zomrel však na infarkt a tak od 1. júla 1989 do funkcie šéfa rozviedky nastúpil plukovník Vilém Václavek.

Po zmenách v novembri 1989, resp. nástupe vlády Mariána Čalfu nebol obsadený post federálneho ministra vnútra, takže faktickým šéfom spravodajských zložiek bol uradujúci prvý námestník ministra vnútra generál A. Lorenc. Až 30. decembra 1989 prezident republiky Václav Havel vymenoval do funkcie ministra vnútra Richarda Sachera, ktorý rozkazom z 31.januára 1990 zrušil všetky spravodajsko-bezpečnostné zložky federálneho ministerstva vnútra. Sacherov štatutárny námestník Viliam Ciklamini ustanovil za riaditeľa Spravodajskej služby Federálneho ministerstva vnútra – ako sa vtedy premenovala rozviedka – plukovníka Přemysla Holana, bývalého dôstojníka rozviedky angažovaného v udalostiach roku 1968. Príslušníci kontrarozviedky ŠtB boli odzbrojení a II. správa ŠtB bola rozpustená. Nová kontrarozviedka vznikla pod názvom Úrad na ochranu ústavy a demokracie; jej riaditeľom sa stal bývalý spolupracovník ministra vnútra J. Pavla z roku 1968 Zdeněk Formánek. Pre kompetenčné spory s ministrom R. Sacherom bol tento rehabilitovaný dôstojní ŠtB nahradený bývalým, disidentom Janom Rumlom, ktorý súčasne zastával aj post prvého námestníka federálneho ministra vnútra. Po jeho zlyhaní v afére politika Československej strany lidovej Josefa Bartončíka prišiel na Rumlov post signatár Charty 77 a dlhoročný politický väzeň komunistického režimu Jiří Můller. Nepodarilo sa mu však presadiť jeho predstavu o tom, že by kontrarozviedka mohla byť nezávislou inštitúciou. Po intrigách J. Rumla a prezidentovho bezpečnostného poradcu Jiŕího Križana nahradil ho poslušný Jiří Novotný.

Vyvrcholením zápasu o moc v ponovembrovej kontrarozviedke bola transformácia Úradu na ochranu ústavy a demokracie na Federálnu informačnú službu (FIS). Jej šéfom zostal lojálny, ale neschopný J. Novotný, ktorý aj po ďalšej transformácii kontrarozviedky od 1. júla 1991 na Federálnu bezpečnostnú informačnú službu (FBIS) zostal vo svojom kresle. Mocenský súboj o pozície však pokračoval ďalej. Slovenská vláda nominovala do funkcie námestníka riaditeľa FBIS Vladimír Palka, čo J. Novotný bez výhrad akceptoval, ale odmietol vymenovať ďalšieho svojho námestníka Jaroslava Baštu, ktorého na tento post schválila česká vláda. Neúnosnou situáciou sa preto zaoberal branno-bezpečnostný výbor federálneho parlamentu a navrhol Novotného odstrániť z jeho riaditeľského postu. Prezident V. Havel odvolal Novotného a na jeho miesto vymenoval poslanca VPN Štefana Bačinského. Nový šéf FBIS sa angažoval v pochybných politických aktivitách, ktorými nakoniec vyprovokoval slovenského premiéra Vladimíra Mečiara, aby žiadal Bačinského odvolanie. Namiesto neho vymenoval prezident V. Havel policajného riaditeľa z Čadce Pavla Slováka a jeho námestníkom sa stal bývalý chartista Stanislav Deváty, neskôr dočasný riaditeľ Bezpečnostnej informačnej služby, ktorá od roku 1993 funguje ako kontrarozviedka v Českej republike

Podobné personálne zmeny prebiehali aj na Spravodajskej správe FMV. V máji 1990 minister vnútra odvolal z úradu riaditeľa P. Holana a na jeho miesto menoval plukovníka Bohumila Kubíka. V júli opäť prevzal riaditeľský post v rozviedke P. Holan; ale od 1. septembra 1990 minister vnútra Ján Langoš ustanovil za šéfa rozviedky plukovníka Radovana Procházku., dlhoročného politického väzňa, ktorý sa otvorene vzbúril proti prevzatiu moci komunistami vo februári 1948. Minister Langoš sa niekoľko týždňov usiloval o zrušenie rozviedky, ale nakoniec jeho zámer nevyšiel. Dňa 21. decembra 1990 vznikol Úrad FMV pre zahraničné styky a informácie (ÚZSI). Úrad prevzal centrálu I. správy, evidencie, archívy a veľkú časť jej príslušníkov. Začal sa postupný proces transformácie, zahrnujúci redukciu početných stavov, previerky občianskych komisií, rehabilitáciu bývalých príslušníkov I. správy z roku 1968 a zároveň nábor nových adeptov spravodajského remesla a ich školenie vo Veľkej Británii. Nadväzovali sa kontakty so spravodajskou komunitou členských krajín NATO. Zároveň sa pripravovala nová koncepcia spravodajskej činnosti v zahraničí, pretože sa zmenili strategické priority a bezpečnostné riziká.

V auguste 1992 začala v Bratislave fungovať 36. sekcia ÚZSI, ktorá mala organizovať agentúrno-operatívnu činnosť smerom do geograficky blízkych teritórií. Jadro tohto útvaru predstavovali rehabilitovaní dôstojníci I. správy a tiež príslušníci, ktorí predtým pôsobili na pražskej centrále, ale aj nové kádre bez adekvátnej odbornej prípravy a dostatočnej praxe. Išlo však o to, aby Slovensko primeraným podielom participovalo na perspektívnych aktivitách spravodajstva, zameraného do nového záujmového prostredia. Deštruktívne procesy v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, signály otrasov na Balkáne a nestabilná situácia na Strednom východe otvárali dostatočný priestor pre efektívne spravodajské prenikanie zo Slovenska. Hoci vnútropolitický vývoj v Česko-Slovensku zabránil realizácii týchto plánov pražskej centrály ÚZSI, bratislavská sekcia federálnej rozviedky bolo solídnym základom na založenie samostatnej rozviedky po vzniku suverénnej Slovenskej republiky.

Stručný prehľad vývoja česko-slovenských spravodajských služieb neuvádza všetky podrobnosti a fakty z ich histórie, ale naznačuje zložitosť a relácie, ktoré je potrebné poznať, ak chceme venovať dôkladnejšiu pozornosť skúmaniu, aký by mohol byť ich reálny význam pre súčasnosť i budúcnosť. Sotva sa podarí seriózna štúdia spravodajských služieb na území Česko-Slovenska, ak sa uspokojíme povrchnými konštatovaniami a ponecháme bokom širšie súvislosti spoločenského vývoja. Iba seriózne preniknutie do ich historického kontextu bez zjednodušení a schém poskytne nám šancu poznať pravdu, akou mierou zasahovali aj do nášho dejinného osudu spravodajské služby a aktéri ich tajných operácií.

  • 21-11-24
  • 20-03-23
  • 20-03-23
  • 15-03-23
  • 15-03-23
  • 15-03-23
  • 15-03-23
  • 18-12-22
  • 18-12-22
  • 09-12-09
  • 25-11-08
  • 04-12-07