Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave usporiadali 6. 12. 2016 už10. medzinárodné sympózium na tému „Spravodajské služby v zmenenom operačnom prostredí – aktuálne úlohy a problémy spravodajských služieb”. Uverejňujeme referáty, ktoré budú koncom apríla 2017 vydané v printovej verzii zborníka.

Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave usporiadali 6. 12. 2016 už10. medzinárodné sympózium na tému „Spravodajské služby v zmenenom operačnom prostredí – aktuálne úlohy a problémy spravodajských služieb”. Uverejňujeme referáty, ktoré budú koncom apríla 2017 vydané v printovej verzii zborníka.

Obsah

Predslov

Na úvod k príspevkom z 10. medzinárodného sympózia – ktoré 6. decembra 2016 usporiadala Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov (ABSD) v spolupráci s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave – je vhodné pripomenúť, že sympózium je jediné verejné diskusné fórum na Slovensku, zamerané na otázky súvisiace s činnosťou spravodajských služieb. Keď sme v apríli 2006 založili našu asociáciu, u mnohých prevládal skepticizmus a pochybnosti, či naša organizácia dokáže plniť poslanie a dosiahne ciele, ktoré sme si vytýčili. Predovšetkým sme chceli prekonať negatívny historický stereotyp vnímania tajných služieb a poskytnúť verejnosti príležitosť nahliadnuť do zákulisia spravodajskej komunity. Základným cieľom ABSD je prispievať osvetovou činnosťou k vytváraniu občianskej podpory pre správne fungujúci a zákonný spravodajský systém Slovenskej republiky. Preto sme sa zúčastňovali na verejných a mediálnych diskusiách na túto tému a spolupracovali na príprave legislatívnych zámerov v oblasti spravodajských služieb.

Naše začiatky neboli ľahké, pretože okrem nepriazne niektorých médií sme predovšetkým čelili podozreniam Slovenskej informačnej služby, kde politickí nominanti na čele tejto inštitúcie nás podozrievali z toho, že vykonávame aj aktivity nad rámec našich stanov. Monitorovanie a spravodajské rozpracovanie ABSD zo strany SIS však väčšinu členov asociácie neodradilo od toho, aby pokračovali v plnení našich predsavzatí. Až v marci 2012 po nástupe nového vedenia SIS sa situácia zmenila a vznikli štandardné vzťahy medzi vedením ABSD a spravodajskou službou, ktorá pozitívne reagovala na naše iniciatívy. Pochopenie pre spoločenský význam aktivít asociácie nám umožnilo, aby sme vedeniu SIS systematicky predkladali návrhy a pripomienky k pripravovanému zákonu o spravodajských službách a prezentovali naše stanoviská k aktuálnym problémom spravodajskej komunity na Slovensku.

Osobitný význam pre našu činnosť mala podpora Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a osobitne angažovanosť jej vtedajšieho dekana Prof. JUDr. Jaroslava Ivora, DrSc., ktorý sa s niektorými ďalšími pedagógmi fakulty aktívne podieľal na našich medzinárodných sympóziách. Veľmi dôležitá je pre nás skutočnosť, že fakulta poskytuje materiálno-technickú pomoc pri organizovaní sympózií a podieľa sa tiež aj na jej organizačnom zázemí. Na sympóziách sa zúčastňujú aj študenti fakulty, ktorí si v rámci magisterského štúdia vybrali voliteľný predmet Spravodajské služby; fakulta je jedinou právnickou fakultou na Slovensku, ktorá má tento predmet zaradený vo svojom študijnom programe.

Mimoriadne dôležitú úlohu pri koncipovaní obsahovej náplne sympózií majú naši priatelia z Českej republiky, s ktorými ABSD spolupracuje pri tvorbe obsahového zamerania týchto podujatí. Prakticky pravidelnými lektormi sympózia sú bývalí riaditelia českej rozviedky Petr Zeman a Karel Randák; v minulých rokoch participovali na sympóziu svojimi príspevkami aj kolegovia Peter Púčik, Jan Schneider, Oldřich Černý, Andor Šándor, Ladislav Pokorný a ďalší českí spravodajskí a bezpečnostní experti. Zvlášť si ceníme, že štyrikrát vystúpili na našom sympóziu predstavitelia britskej spravodajskej komunity, vrátane bývalého riaditeľa služby MI6 Sira Richarda Dearlova. Vážime si lektorskú spoluprácu s nebohým riaditeľom maďarskej rozviedky Kálmánom Kocsisom i bývalým liaisonom maďarskej služby v Bratislave Lajosom Tabom, ktorí niekoľkrát vystúpili na našom sympóziu. Podobne intenzívne sme spolupracovali aj s bývalými vysokými predstaviteľmi spravodajských štruktúr v Chorvátsku a v Srbsku. Cenným príspevkom k úrovni sympózia bol referát konzultanta ženevského Strediska pre demokratickú kontrolu ozbrojených síl (DCAF) Freda Schreiera, ktorý sa s nami podelil o svoje skúsenosti z oblasti reformy bezpečnostného sektora a spravodajských služieb z obdobia, keď pôsobil ako riaditeľ Strategickej spravodajskej služby vo Švajčiarsku.

Desiate medzinárodné sympózium nastolilo aktuálne témy spravodajskej komunity a poskytlo priestor na vyjadrenie názorov nielen odborníkom zo spravodajsko-bezpečnostnej oblasti, ale odzneli tu aj referáty 1. viceprezidenta Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky a tiež diplomata z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Diskusia o úlohách a problémoch spravodajských služieb v zmenenom operačnom prostredí v kontexte so zvyšujúcou sa mierou bezpečnostných rizík a nových bezpečnostných hrozieb si vyžaduje ich otvorenejšiu prezentáciu pred verejnosťou, aby podporovala spravodajskú komunitu a chápala jej potreby a nároky. A v tom spočívalo hlavné poslanie tohto zavedeného medzinárodného podujatia.

Príhovor

Vážené dámy, vážení páni !

Považujem si za česť privítať Vás na akademickej pôde Fakulty práva PEVŠ, ktorá už desať rokov spolupracuje s Asociáciou bývalých spravodajských dôstojníkov na organizovaní medzinárodných sympózií, venovaných histórii, ale hlavne aktuálnym problémom spravodajských služieb. Spoločne sme vytvorili tradíciu verejných diskusií o témach, ktoré boli kedysi pre väčšinu spoločnosti tabu. Vďaka iniciatíve ABSD schádzajú sa na našej fakulte každý rok bývalí riaditelia spravodajských služieb, bezpečnostní experti a analytici zo spriatelených krajín, aby priblížili širšiemu okruhu zainteresovaných poslucháčov zainteresovaný pohľad na to, čím žije spravodajská komunita.

Zaslúži si ocenenie, že organizátori tohtoročného sympózia si vybrali osobitne významnú tému – aktuálne úlohy a problémy spravodajských služieb v zmenenom operačnom prostredí. Neregulovaná migrácia hlavne v Európe, explózia medzinárodného terorizmu, hybridné vojny a nebývalý prienik moderných informačných technológií do činnosti spravodajských služieb nastoľujú nové pohľady na fungovanie spravodajských služieb, ktoré zaiste budú prezentované na tomto sympóziu.

Dovolím si pripomenúť, že medzinárodné sympózia o problematike spravodajských služieb neorganizujeme náhodou. Fakulta práva PEVŠ už pred desiatimi rokmi zaradila do akreditovaného magisterského štúdia programu právo predmet spravodajské služby, ktorý prednáša PhDr. Igor Cibula. Každý rok si tento predmet vyberie niekoľko desiatok študentov denného i externého štúdia, ktorí sa potom prezentujú kvalifikovanými prácami. Môžeme sa tak trochu popýšiť aj tým, že tohto roku bude sympózium už po druhýkrát moderovať absolventka našej fakulty Mgr. Alexandra Janoušková, inak verejnosti dobre známa svojou publicistickou činnosťou ešte pod svojím dievčenským menom Macúchová, pod ktorým moderovala sympózium pred troma rokmi.

Desiate medzinárodné sympózium je tak trochu príležitosťou, aby sme bilancovali účasť lektorov, ktorí sa pričinili o úroveň tohto medzinárodného podujatia. Na prvom mieste musím spomenúť, že významnou mierou o kvalifikovanú úroveň predchádzajúcich sympózií sa pričinili bývalí riaditelia spravodajských služieb z Českej republiky, ktorí pravidelne prichádzali do Bratislavy – a aj ich dnešné zastúpenie na 10. medzinárodnom sympóziu svedčí o tom, že česko-slovenské spravodajské spoločenstvo ani po rozdelení Česko-Slovenska neprestalo existovať a efektívne vzájomne komunikovať.

Osobitne sa žiada vyzdvihnúť, že na štyroch našich sympóziách – vrátane dnešného sympózia – sa aktívne zúčastnili predstavitelia britskej spravodajskej komunity, nevynímajúc bývalého generálneho riaditeľa medzinárodne uznávanej MI6 – Sira Richarda Dearlova. Podobne si ceníme produktívnu spoluprácu s predstaviteľmi maďarských spravodajských služieb na čele s nebohým generálom Kálmánom Kocsisom. Prínosom bola tiež účasť bývalých šéfov služieb zo Švajčiarska, Srbska a Chorvátska, ktoré parametrami svojich spravodajských služieb patria do podobnej kategórie, ako služby Slovenskej republiky.

I keď Slovensko je malá krajina s obmedzenými kapacitami spravodajských služieb, predchádzajúce sympóziá dokázali, že dokážeme vytvoriť podmienky na plnohodnotnú výmenu názorov o fungovaní spravodajských služieb v geostrategickom priestore, kde sa nachádza Slovenská republika. Verím, že tohtoročné témy sympózia prispejú svojou mierou k tomu, aby spravodajské služby efektívne plnili svoje poslanie v boji proti aktuálnym bezpečnostným rizikám.

Na záver si dovolím poďakovať Asociácii bývalých spravodajských dôstojníkov za spoluprácu, ktorá trvá už desať rokov – a zároveň chcem vyjadriť presvedčenie, že tradícia spolupráce Fakulty práva PEVŠ s veteránmi spravodajskej komunity bude ďalej úspešne pokračovať. A patrí sa vysloviť slová uznania môjmu predchodcovi na poste dekana fakulty – prof. JUDr. Jaroslavovi Ivorovi, DrSc., ktorý spoluprácu všestranne podporoval.

Dnešnému – jubilejnému – 10.medzinárodnému sympóziu želám úspech a úprimnú výmenu názorov. Veľa šťastia!

Príhovor

Vážený pán dekan, vážené dámy, vážení páni!

S potešením som prijal pozvanie na 10. medzinárodné sympózium, ktoré pravidelne organizuje Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov v spolupráci s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy. Ako predseda Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby vo funkčnom období parlamentu v rokoch 2006-2010 som sa zúčastnil prvého ročníka tohto sympózia a pamätám sa, že tu boli bývalí riaditelia 7 spravodajských služieb z Českej republiky, Maďarska a zo Slovenska, ktorí prišli na toto fórum diskutovať o zmenách v spravodajských službách v postkomunistických krajinách strednej a východnej Európy s ďalšími spravodajskými expertmi. Moderoval ho publicista Milan Žitný a v úvodnom príhovore vtedajší dekan fakulty prof. JUDr. Jaroslav Ivor, DrSc. pri tejto príležitosti zdôraznil, že „vysokoškolsky vzdelaný človek alebo akýkoľvek funkcionár, pracovník štátnej správy by mal mať základné informácie, základné poznatky o fungovaní spravodajských služieb, ich úlohách, či už v dejinách, súčasnosti a budúcnosti.“

Priznám sa, že nie celkom som veril, že som svedkom založenia tradície, ktorá potrvá desaťročie a vďaka Asociácii bývalých spravodajských dôstojníkov a Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy trvale zakotví ako nenahraditeľné diskusné fórum spravodajskej komunity. Na druhej strane som držal palce odhodlaným bývalým spravodajským dôstojníkom, ako boli Igor Cibula, Vladimír Mitro, Peter Tóth, ale aj ich kolegom z Českej republiky – ako Peter Zeman, Karel Randák i Jan Schneider – ktorí opakovane na tomto sympóziu prednášali svoje názory, ako by mali spravodajské služby fungovať v demokratickej spoločnosti. Veľmi cenné boli aj názory ich kolegov z Veľkej Británie, z Maďarska i zo Švajčiarska, Chorvátska a Srbska, pretože predstavujú rôznorodú spravodajskú kultúru i tradíciu.

Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov upútala na začiatku svojej existencie môj záujem a pozornosť tým, že ešte pred svojim prvým medzinárodným sympóziom preložili a pripravili vydanie publikácie „Zodpovednosť spravodajských služieb: Právne normy a vhodná prax pre dohľad nad spravodajskými službami“, ktorú pôvodne vydalo ženevské Centrum pre demokratickú kontrolu ozbrojených síl spolu so Strediskom pre ľudské práva pri Právnickej fakulte Univerzity v Durhame vo Veľkej Británii a s Výborom na kontrolu spravodajských služieb Nórskeho parlamentu. Vtedy ma o tejto iniciatíve informoval PhDr. Igor Cibula a požiadal o pomoc pri získavaní sponzorskej podpory. Ako predseda Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby som uvítal túto aktivitu a získal som sponzora, ktorý publikáciu vytlačil. Dostali ju všetci poslanci slovenského parlamentu, ako aj niektorí poslanci parlamentu Českej republiky, vrátane činiteľov českej spravodajskej komunity.

Medzinárodné sympózia ABSD – na ktorých sa podieľa Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy – sú venované nielen problémom spravodajských služieb na Slovensku, ale zrkadlia témy, ktorými žije spravodajská komunita v širšom, tak povediac globálnom rámci. Dokazuje to aj dnešné sympózium, venované novým faktorom, meniacim operatívne prostredie spravodajských služieb. Kráčate s duchom času a snažíte sa prispievať k tomu, aby bezpečnostné a spravodajské služby účinne reagovali na nové bezpečnostné riziká a úspešne plnili očakávania spoločnosti, ktorá sa cíti ohrozená neregulovanou vlnou ilegálnej migrácie do Európy, rozmáhajúcim sa medzinárodným terorizmom i nebezpečenstvami, plynúcimi z hybridných vojen.

Dovoľte mi, aby som sa poďakoval Asociácii bývalých spravodajských dôstojníkov a Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy, že založili tradíciu, ktorá podľa môjho pevného presvedčenia sa určite dožije aj výročia druhej dekády svojej existencie. Moje presvedčenie je založené hlavne na tom, že sympózium organizujú bývalí spravodajskí dôstojníci. Táto profesia je známa tým, že ju vykonávajú ľudia, ktorí sú vytrvalí, húževnatí a trpezliví.

Využívam túto príležitosť, aby som vyjadril pánu dekanovi vďaku tiež za to, že na tejto fakulte sa ako na jedinej civilnej vysokej škole na Slovensku prednáša výberový predmet Spravodajské služby. Nepochybujem o tom, že v takomto kontexte je tradícia medzinárodných sympózií aj do budúcnosti garantovaná.

Želám vám úspešný priebeh sympózia a prajem vám, aby toto podujatie bolo prínosom pre všetkých, ktorí sa na tejto akademickej pôde stretli a chcú vyjadriť alebo poznať kompetentné názory na aktuálne problémy spravodajskej komunity.

K. Randák: Příčiny změn operačního prostředí zpravodajských služeb

Karel Randák (1955) – Pôvodne vrcholový športovec a tréner cestnej cyklistiky. V období 1992-1996 bol dôstojníkom československej (FBIS) a neskôr českej kontrarozviedky (BIS). V rokoch 1996 až 2007 pôsobil na Úrade pro zahraniční styky a informace, najprv na utajovaných pozíciách, v rokoch 2004-2006 bol riaditeľom ÚZSI. V roku 2006 ho prezident ČR povýšil do hodnosti generála. Od roku 2007 pracuje ako nezávislý konzultant. Od marca 2011 sa angažuje ako člen správnej rady Nadačního fondu proti korupci.

Téma tohoto sympozia „Zpravodajské služby ve změněném operačním prostředí – aktuální úkoly a problémy služeb“ přímo vybízí k zamyšlení, o čem že to vlastně chceme hovořit. Nejprve mi dovolte položit několik, víceméně řečnických, otázek. Co vlastně lze chápat pod pojmem operační prostředí zpravodajských služeb? Existuje jasná definice, co pod tímto pojmem rozumět? Jsou to pouze vnější podmínky, ve kterých služby působí? Nebo do tohoto pojmu můžeme zahrnout i podmínky vnitřní, ať již jimi rozumíme např. politickou podporu, legislativu, upravující kompetence a činnost služeb, finanční možnosti, které služba má, apod.? V čem a v jakém směru se vlastně operační prostředí změnilo? A změnilo se vůbec natolik, že by to mělo vyžadovat od zpravodajských služeb nějaký radikálně inovativní přístup?

Je všeobecným trendem, módou a pro mnoho lidí i dobrou příležitostí sebeprezentace, ať již politické nebo expertní, spolupodílet se na identifikaci tzv. nových hrozeb. Na základě této identifikace pak jsou navrhovány nejrůznější koncepce, reorganizace a další opatření, která by měla zpravodajská a bezpečnostní komunita uvádět do praxe. Jsou-li tyto kroky připravovány na základě skutečných potřeb zpravodajských služeb, resp. vycházejí-li přímo z jejich požadavků a vlastního poznání, pak bývá zpravidla, ne však vždy, vše v pořádku. Horší stav nastává, jsou-li tato opatření motivována konkurenčním bojem mezi službami a jejich snahou prosadit se na úkor jiných. Klasickým příkladem tohoto chování jsou nikdy nekončící spory o kompetence jednotlivých služeb, mnohdy vedoucí k reálným problémům. Přímo katastrofu, v naší politické kultuře však nikoliv výjimečnou, pak představují ta opatření, která jsou diktována shora, bez hlubší znalosti problematiky, funkčnosti a potřeb bezpečnostního systému. V konečném důsledku je zcela nepodstatné, jsou-li tyto snahy vedeny čirým diletantismem nebo mnohdy dokonce nekalým úmyslem. Česká republika je v této disciplíně skutečným šampionem. Můžeme vzpomenout na celá desetiletí trvající a nikam nevedoucí debaty, týkající se architektury zpravodajské komunity, systému kontroly služeb, atp. Jediným výsledkem těchto politických tanečků byly nejasné kompetence jednotlivých služeb a mnohdy i faktická paralýza jejich činnosti. Nejnázornějším, ale také nejvíce odstrašujícím příkladem, je právě proběhlá tzv. policejní reorganizace. Ta se sice zpravodajské komunity dotkla pouze zprostředkovaně, znamenala však radikální změnu operačního prostředí, minimálně pro služby s vnitřní působností. Přitom existuje dostatek důkazů, že se jednalo o krok zcela účelový a motivovaný politickým zadáním. Tato reorganizace byla úplně v rozporu se známým a osvědčeným: „Neměň nic, co funguje“.

Zkusme tedy tuto poučnou větu aplikovat i na téma tohoto sympozia a zopakujme otázku: „Změnilo se vlastně operační prostředí natolik, že je nutno hledat nové přístupy?“ Můj osobní názor je, že nikoliv. Nikde se neobjevil žádný zcela nový, dříve nepoznaný problém či bezpečnostní hrozba, která by službám nebyla známa již delší dobu. Částečnou výjimku snad můžeme spatřovat v oblasti bezpečnosti kyberprostoru, ale ani zde se nejedná o úplně novou, dříve neidentifikovanou hrozbu. Je jasné, že intenzita jednotlivých hrozeb se mění v čase. Z toho také vyplývají průběžné změny priorit služeb. Jejich kvalitu a profesionalitu pak lze posuzovat podle toho, jak se s tímto měnícím se prostředím dokáží vypořádat. Vždyť největší zbraní zpravodajců by mělo být umění predikovat vývoj a s předstihem mu přizpůsobovat své priority a v neposlední řadě i kapacity. Tato schopnost je přeci nejpádnějším důvodem existence zpravodajských služeb. Nemají-li ji, samy přispívají k tomu, že smysl této existence bude zpochybňován.

V České republice byly v uplynulém týdnu zveřejněny výsledky tzv. bezpečnostního auditu, jehož vypracování bylo iniciováno premiérem Sobotkou v návaznosti na loňské teroristické útoky ve Francii. I přesto, že sepsání tohoto materiálu trvalo rok, není mezi deseti kapitolami, do kterých se audit dělí, žádná nově identifikovaná hrozba. Jinými slovy, před zpravodajskou komunitu nejsou postaveny náhlé neznámé úkoly, se kterými je třeba se bezodkladně vypořádat. A ještě jinak – operační prostředí – jak vyplývá ze závěrů bezpečnostního auditu, se fakticky nemění. Podle vyjádření premiéra Sobotky je bezpečnostní systém ČR nastaven v zásadě dobře, dlouhodobé hrozby jsou podchyceny a není třeba žádných dramatických změn. Ministr vnitra Chovanec přislíbil, že na drobné nedostatky, odhalené auditem, bude reagováno a na příslušných opatřeních se již pracuje. Jmenoval konkrétně systém školení pro státní úředníky, který by zajistil větší odolnost státní správy před ovlivněním z ciziny a potřebu lepší komunikace uvnitř bezpečnostní komunity. Odhlédneme-li od faktu, že naše státní správa je daleko nebezpečněji ovlivňována nejrůznějšími lobystickými tlaky, s těmito opatřeními nelze než souhlasit. Bohužel, dokonce i v této místnosti je několik osob, které se, v relativně dávné minulosti, pokoušeli obdobná opatření realizovat. Nemusím zdůrazňovat, že prakticky s nulovým dopadem na zmíněnou státní správu nebo zpravodajskou komunitu. Není důvod domnívat se, že právě tentokrát by to mohlo vyjít.

Zajímavou pasáží komentáře ministra Chovance bylo sdělení, že ministerstvo vnitra hodlá čelit dezinformacím, objevujícím se ve veřejném prostoru, které mohou zkreslovat politickou soutěž. Jako příklad pak pan ministr uvedl nedávno zveřejněné informace, že prezidentská kampaň Miloše Zemana byla financována ze zahraničí, konkrétně z Ruska. Ministerstvo vnitra tuto informaci vyhodnotilo tak, že pochází z nedůvěryhodného zdroje a je tedy třeba ji uvést na pravou míru. Zůstává přitom na rozhodnutí občana, jak si situaci sám zhodnotí. Ministerstvo prý nemá ambici dělat cenzora. Dovoluji si k tomu říci dvě poznámky. Za prvé, domnívám se, že nejlepší obranou proti takovému nařčení by bylo transparentní zveřejnění, z jakých zdrojů byla zmíněná kampaň skutečně financována. K tomu však, v případě Miloše Zemana nikdy nedošlo, a to jako u jediného z prezidentských kandidátů. Za druhé, rád bych věřil, že ministerstvo vnitra pod vedením ministra Chovance bude stejně vehementně bojovat za objektivitu informací i v jiných případech, např. těch, které se budou týkat politické opozice.

Zpět ke změnám operačního prostředí. Pokud oficiální auditní zpráva nenalézá ve vyhodnocování hrozeb slabiny, konstatuje tak, že systém funguje na odpovídající úrovni. Bude tedy na jednotlivých článcích tohoto systému, aby dokázaly zhodnotit míru ohrožení v dané problematice a této míře přizpůsobit intenzitu jejího rozpracování. Jde tedy o správné nastavení priorit daných služeb a o jejich akceptaci ze strany vlády. S tím pak budou úzce souviset otázky finanční a personální. Klasickým příkladem je např. snaha o nábor úzce specializovaných odborníků v oblasti IT, působících v civilním sektoru. Prozatím však neexistují praktické možnosti a nástroje nabídnout jim adekvátní finanční ohodnocení. Za takových podmínek se boj proti hrozbám v kyberprostoru jeví jako pověstný boj s větrnými mlýny. Úspěšné vyřešení podobných problémů lze bez nadsázky považovat za ony nové výzvy v práci zpravodajských služeb. Schopnost přesvědčit politiky a jim podřízený státní aparát, aby vnímali informace i požadavky, které jsou jim sdělovány ze strany bezpečnostních složek, považuji za klíčový úkol. Součástí operačního prostředí je podle mého i to, jaké podmínky pro efektivní práci služeb, je ten který stát schopen a především ochoten vytvořit. Mnohokrát opakovaný fakt, že za funkčnost bezpečnostního systému jsou odpovědni především politici, nepozbývá na aktuálnosti, ba právě naopak. Je třeba odpovědné lidi přesvědčit, popř. je přinutit, aby přešli od bezduchých frází a neustále se opakujících floskulí ke konkrétnímu naplňování svých slibů.

Problém má však i svoji odvrácenou stranu. I když je z pohledu zpravodajských a bezpečnostních složek jakkoliv pochopitelné, že se snaží využít každé příležitosti ke zlepšení svých podmínek, nemělo by se tak dít bez skutečně reálného podkladu. Tím mám na mysli to, že služby by se měly vyvarovat tendence zveličovat bezpečnostní rizika pouze proto, aby se domohly rozšíření svých kompetencí, příp. navýšení rozpočtů. Pravda je, že momentální bezpečnostní situace nejen v Evropě, ale i ve světě, k takovému chování přímo vybízí a političtí představitelé některými svými výroky jen přilévají olej do ohně. Populistická prohlášení a podpora zdánlivě jednoduchých řešení úspěšně rozdělují společnost. Fakticky se tak vytváří velmi široké pole pro nástup a působnost extremistických názorů a skupin. Výsledkem může být nezanedbatelné zhoršení bezpečnostní situace v dané zemi, mnohdy i s přesahem do zahraničí. Přesně to je situace, kdy by zpravodajské služby měly fungovat jako regulátor a měly by podobné výroky korigovat podle reálného hodnocení situace. Měly by tak jednat i přesto, že v očích veřejnosti vlastně zdánlivě snižují roli své důležitosti a v očích populistů se mohou začít jevit jako státní orgán oponující jejich snaze získat co nejvíce politických bodů.

Má-li být státní správa využívána k objektivnímu informování veřejnosti, jak se o tom zmínil ministr vnitra Chovanec, pak by to mělo platit i v těchto případech. Skutečnost je však zcela odlišná. Díky ne zcela objektivnímu popisu rizik, spojených s uprchlickou vlnou, která Českou republiku zasahuje pouze okrajově, se jak ministerstvo vnitra, tak i zpravodajské služby domohly navýšení kompetencí a rozpočtů. Cena, kterou za to platíme, je však vysoká. Ačkoliv k datu 3. prosince 2016 bylo v detenčních zařízeních v ČR všehovšudy 72 uprchlíků, statistiky hovoří jasně. Téměř 80% občanů ČR se v souvislosti s migranty obává o svoji bezpečnost. V lepším případě je to příklad manipulace s veřejným míněním, v horším to lze označit za rozdmychávání xenofobních nálad a klasifikovat jako šíření poplašné zprávy. Úkolem služeb by mj. mělo být objektivní informování veřejnosti o skutečné úrovni rizika. Nástrojů k tomu mají nepochybně dost.

Ke shrnutí výše řečeného. Lze-li vůbec hovořit o skutečných změnách operačního prostředí, není příliš na místě tyto změny hledat ve vnějším prostředí nebo ve změnách hrozeb, nýbrž ve vnitřních podmínkách, se kterými se služby musí vyrovnat. A ačkoliv se to může na první pohled zdát paradoxní, řešení tohoto úkolu je podle mého názoru podstatně složitější. Podmínky vnějšího operačního prostředí se pouze periodicky přelévají od jedné priority ke druhé a tyto posuny lze víceméně dlouhodobě predikovat. Služby se tak mohou s relativně dostatečným časovým předstihem připravit na úkoly i problémy, se kterými se vbrzku budou nuceny vypořádat. Otázkou do diskuze samozřejmě je, zda a jak tak činí. Zcela opačná situace je však u podmínek vnitřních. Náhlé změny názorů a okamžitá rozhodnutí politiků o tom, které cíle a metody zpravodajských služeb lze považovat za legitimní a kterým prioritám je třeba se v danou chvíli věnovat, jsou největší překážkou v systematické práci služeb. Právě pro svoji nepředvídatelnost jsou také důvodem problémů, protože na ně nelze včas a adekvátně reagovat. Existuje-li něco, co bychom mohli označit za příčinu změn v operačním prostředí služeb, pak je to právě tato situace. Samozřejmě to není nový jev, je také zcela běžný a odstranitelný. Stačilo by dosáhnout, v rámci odborné diskuse, dlouhodobé shody na prioritách a nepokoušet se získávat politické body nesmyslnými nápady a návrhy. To je stav, kterého se dlouhodobě nedaří dosáhnout a vina rozhodně není na straně služeb. Není potom divu, že nejpopulárnějším rčením pro příslušníky služeb je: „Spokojenost a výkonnost zpravodajského důstojníka je přímo úměrná vzdálenosti jeho pracoviště od centrály“, což jak jistě uznáte, není ideální stav.

A. Monckton: Kritika britskej bezpečnostnej stratégie

Anthony Monckton(1960) – Vyštudoval archeológiu a antropológiu na Cambridge University; potom slúžil ako dôstojník britskej armády v Nemecku a Belize. V roku 1987 nastúpil do služieb Foreign & Commonwealth Office. Pôsobil na zastupiteľských úradoch v Ženeve, Záhrebe, Banja Luke, Belehrade a Viedni. Niekoľko rokov pôsobil v Londýne ako expert v oblasti boja proti terorizmu a potom ako vedúci odboru vzdelávania a rozvoja v rezorte zahraničnej služby. Po odchode do dôchodku v roku 2015 založil konzultačnú firmu pre korporátne vyšetrovanie so sídlom v Londýne a vo Viedni; je erudovaným odborníkom pre oblasť strednej a východnej Európy a Balkánu.

V novembri 2015 zverejnila britská vláda Národnú bezpečnostnú stratégiu a Prehľad strategickej obrany a bezpečnosti. Keď bol David Cameron zvolený za predsedu vlády v roku 2010, jedným z jeho prvých krokov bolo ustanovenie Národnej bezpečnostnej rady, riadenej z úradu vlády. Podľa príkladu z USA taktiež menoval národného bezpečnostného poradcu. Tento poradca mal za úlohu holisticky vyhodnotiť hrozby proti životným podmienkam v Spojenom kráľovstve a plánovať strategickú reakciu. Po prvýkrát si vládni ministri sadli za stôl spoločne s vedúcimi hlavných rezortov zodpovedných za tvorbu politiky ako aj s vedúcimi bezpečnostných a spravodajských inštitúcií s cieľom diskutovať o výzvach pre národnú bezpečnosť. Cameronova vláda z roku 2010 však nezdedila žiadne financie a zaviedla úsporné opatrenia. To predstavovalo závažné zníženia financií na obranu na vyrovnanie rozpočtu, ako aj zastavenie predtým plánovaného rastu spravodajských a bezpečnostných služieb.

Po získaní absolútnej väčšiny vo voľbách v roku 2015 bola vypracovaná revidovaná stratégia a zverejnená v novembri toho roku. V mojom príspevku sa kriticky pozriem na túto stratégiu a položím si otázu, či sa stále hodí na daný účel po nesmierne závažných udalostiach posledných dvanástich mesiacov. Táto stratégia a prehľad majú takmer sto strán a pokrývajú obranu, zahraničnú politiku, zahraničnú pomoc ako aj služby.

Táto stratégia má tri strategické ciele:

Chrániť náš národ. „Cieľom národnej bezpečnosti č. 1 je chrániť našich ľudí – doma, v zámorských územiach a v zahraničí, a chrániť naše územie, ekonomickú bezpečnosť, infraštruktúru a spôsob života.“

Prezentovať náš globálny vplyv. „Cieľom národnej bezpečnosti č. 2 je prezentovať náš globálny vplyv – znižovať pravdepodobnosť reálnych hrozieb pre Spojené kráľovstvo, naše záujmy a záujmy našich spojencov a partnerov.“

Podporovať našu prosperitu. „Cieľom národnej bezpečnosti č. 3 je podporovať našu prosperitu – využívať príležitosti, pracovať inovatívne a podporovať britský priemysel.“

Vo svojom predhovore Cameron uviedol niekoľko závažných vyhlásení:

• „Naša národná bezpečnosť závisí od našej ekonomickej bezpečnosti a naopak. Takže prvým krokom našej Národnej bezpečnostnej stratégie je zabezpečiť, aby naša ekonomika bola a ostala silnou.“
• „Ako obchodujúci národ s piatou najväčšou ekonomikou na svete závisíme od stability a poriadku vo svete.“

Cameron argumentoval, že úsporné opatrenia počas prvého obdobia jeho vlády pomohli zabezpečiť ekonomickú bezpečnosť. Jeden rok od začiatku druhého obdobia konzervatívnej vlády je ekonomická bezpečnosť neistá a svet sa ukazuje ako menej stabilný a neusporiadaný. Cameronovo zlyhanie vyhrať referendum o Brexite a zabezpečiť budúcnosť Británie v EÚ prispelo k tejto neistote. Zvolenie Donalda Trumpa ju ešte ďalej zvýšilo. Toto je však identifikovateľná neistota súvisiaca so štátom. Cameron tiež poznamenal:

• „ … nemôžeme si vyberať medzi konvenčnou obranou proti hrozbám na báze štátov a potrebou bojovať proti hrozbám, ktoré neuznávajú štátne hranice. Dnes čelíme obom a musíme na obe reagovať.“

Posledný bod je rozhodujúci pre porozumenie potreby vysporiadať sa s asymetrickým alebo hybridným vedením vojny, vyvolanej štátom alebo neštátnymi aktérmi. Stratégia si je vedomá jedinečnej príležitosti, raz za generáciu, transformovať spravodajskú komunitu.

• „… urobíme viac pre to, aby naše bezpečnostné a spravodajské inštitúcie mali tie zdroje a informácie, ktoré potrebujú na prevenciu a narušenie sprisahaní proti tejto krajine v každom štádiu. Takže investujeme dodatočnú sumu 2,5 miliardy libier, vrátane zamestnania ďalších vyše 1900 pracovníkov a posilnenia našej siete protiteroristických expertov na Blízkom východe, v severnej Afrike, južnej Ázii a subsaharskej Afrike.“

Takže na rozdiel od vlády Camerona v roku 2010, vláda v roku 2015 sa rozhodla významne zainvestovať do spravodajskej komunity, so zameraním na terorizmus a kyberhrozby. Odráža táto investícia tie hrozby, ktorým čelíme dnes?

Cameron pridáva predvídavé varovanie:

• „Dejiny nás učia, že žiadna vláda nedokáže prepovedať budúcnosť.“ Nemáme žiadnu možnosť vedieť presne, akým smerom sa udalosti budú uberať v nasledujúcich piatich rokoch: musíme očakávať neočakávané. Vieme však zabezpečiť, že sme dostatočne všestranní a máme prostriedky pre reagovanie na nové riziká a hrozby pre našu bezpečnosť, tak ako vznikajú.“

Takže reaguje uvedená stratégia na túto výzvu?

• „Nachádzame sa v centre medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. Británia je jediný štát, ktorý je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, NATO, Európskej únie, Commonwealthu, G7 a G 20, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), Svetovej obchodnej organizácie, Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky.“
• „Svet sa mení rýchlo a podstatne. Sme svedkami dlhodobých posunov v rovnováhe globálnej ekonomiky a vojenskej moci, zvyšujúcej sa konkurencie medzi štátmi a vzniku mocnejších neštátnych aktérov. Je stále viac pravdepodobné, že sa musíme zaoberať nečakaným vývojom.“

Veľká Británia geograficky, ekonomicky a politicky zohráva dôležitú úlohu v súčasných inštitúciách, ktoré dominujú svetovému poriadku. Pre tých, ktorí si želali ostať v Európskej únii, je táto stratégia už nesprávna, ako výsledok hlasovania o Brexite. Iní zasa argumentujú tým, že Británia sa ešte musí vyrovnať so stratou impéria rovnako ako Rakúsko a že Británia musí povzniesť svoju národnú identitu k vyššiemu liberálno-demokratickému ideálu. Tento názor britský volič odmietol, avšak ak mnohí z tých, ktorí hlasovali za Brexit, sa pozerajú do minulosti na údajné skvelé dni ríše, tak nevnímajú realitu. Británia teraz potrebuje jasne definovať svoju medzinárodnú úlohu, v neposlednom rade v oblasti globálnej bezpečnosti. Táto stratégia bola navrhnutá za predpokladu, že vláda vyhrá referendum, mala byť však dostatočne flexibilná, aby reagovala na zmeny.

V dokumente o stratégii sú dva kľúčové odstavce, ktoré sa týkajú britských hodnôt (moje zvýraznenie — AM)“

„Naše hodnoty“

1.5 Spojené kráľovstvo má hrdú tradíciu ochrany svojho ľudu, podpory občianskych slobôd, udržiavania právneho štátu a budovania rôznorodých integrovaných komunít, tolerantných k rôznym vierovyznaniam a názorom. Naše demokratické a inkluzívne hodnoty sú základom našej bezpečnosti a prosperity. Budeme naďalej brániť tieto hodnoty pred tými, ktorých zámerom je ich podkopanie. Tým, ktorí chcú šíriť extrémistické ideológie v našich komunitách, zabránime v tejto činnosti.

1.6 Naša dlhodobá bezpečnosť a prosperita taktiež závisí od stabilného medzinárodného systému, ktorý zohľadňuje naše základné britské hodnoty. Demokracia, právny štát, otvorené a zodpovedné vlády a inštitúcie, ľudské práva, sloboda prejavu, vlastnícke práva a rovnosť príležitostí, vrátanie posilnenia postavenia žien a dievčat, to sú základy úspešných spoločností. Sú súčasťou zlatej nite podmienok, ktorá vedie k bezpečnosti a prosperite. Ich absencia obmedzuje príležitosti pre jednotlivca a podnecuje nespokojnosť, politickú nestabilitu a konflikty. Zabezpečenie ochrany a rešpektovania práv je podstatné pre riešenie koreňov príčin konfliktov a podporu lepšej správy vecí verejných.“

Pripúšťam, že tieto hodnoty čelili v posledných dvanástich mesiacoch viacerým výzvam, nielen v globálnom meradle, ale aj v rámci Británie. Reputácia Veľkej Británie ako tolerantnej spoločnosti je vážne ohrozená, po hlasovaní o Brexite došlo k rozdeleniu rodín i komunít a stúpajú zločiny z nenávisti. Hodnoty stratégie 2015 sú liberálno-demokratické hodnoty. Ako podkopáva populistický trend naše schopnosti ich brániť? Čo sa stane, ak nástroje liberálnych západných demokratických spravodajských služieb sa dostanú pod kontrolu nekompromisných demagógov? V tejto stratégii sa však v prehľade hrozieb konštatuje koniec medzinárodného poriadku, založeného na pravidlách.

V skutočnosti stratégia uvádza štyri témy ohrozenia:

„Štyri osobitné výzvy budú pravdepodobne určovať bezpečnostné priority Veľkej Británie v nadchádzajúcom desaťročí. Ich dopady sú okamžité, aj dlhodobé:

1. Rastúce ohrozenie predstavované terorizmom, extrémizmom a nestabilitou.
2. Obnovenie ohrození na báze štátov a zintenzívnenie širšej konkurencie štátov.
3. Vplyv technológií, najmä kyberhrozieb; širší technologický rozvoj.
4. Rozpad medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, tým je ťažšie dosiahnuť konsenzus a riešiť globálne hrozby.“

7. Národná bezpečnostná rada triedi domáce a zahraničné riziká do troch úrovní, na základe zváženia kombinácie pravdepodobnosti a dopadu. Nie je to teda jednoduché poradie ich dôležitosti.

V prílohe Národná bezpečnostná rada klasifikuje riziká nasledovne:

Takže, čo to všetko znamená dnes pre spravodajské a bezpečnostné služby? Národná bezpečnostná rada jasne definovala hrozby a riziká, ktorým čelíme. Toto rigorózne stanovenie priorít iba sotva možno spochybniť.

Rada poskytla štruktúru na riadenie programov zmien v rámci komunity. Služby si musia plánovať svoj rast a porozumieť tomu, ako pôsobiť v zmenenom svetovom poriadku. Napadajú ma dve témy: stanovenie priorít a politika. Požiadavky kladené na služby vychádzajú z hodnotení rizík a priorít Národnej bezpečnostnej rady, je však vo svete oveľa viac práce, ako sa dá úspešne zvládnuť. To si od lídrov vyžaduje, aby svojim organizáciam poskytli jasné a cielené zameranie.

Politika je teraz zložitejšia. Ako sa menia politické priority v stále populistickejšom svete? Prichádza ohrozenie od extrémne pravicových skupín alebo od tých, ktorí sa cítia vylúčení domácim volebným procesom? Prezident Trump za riaditeľov NSA a CIA menoval zástancov tvrdej línie. To by mohlo ovplyvniť medzinárodnú spoluprácu, keďže štáty, ktoré stále uznávajú liberálno-demokratické hodnoty, považujú spoluprácu za nezákonnú alebo neetickú. Na druhej strane dejiny nás učia, že spravodajské komunity sa dokážu prispôsobiť vládam, ktoré im vládnu. Tou obavou, ktorú do stredu pozornosti vniesol Edward Snowden, je – čo ak právomoci „všesledujúceho“ štátu padnú do rúk súčasného Hitlera?

Toto je výzva pre Národnú bezpečnostnú stratégiu. I keď predpokladá rozpad medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, vychádza z hodnôt, ktoré čelia výzvam stále rastúceho populistického elektorátu. Pri tom, ako vchádzame do veku populizmu, ako sa vyrovnajú bezpečnostní a spravodajskí dôstojníci v sebe s prácou pre politických lídrov, ktorých názory sú také extrémne? Toto je výzva, ktorej budú čeliť naši americkí kolegovia v januári. V nasledujúcich rokoch by sa to však mohlo stať v Európe hocikomu z nás.

Text ostatných referátov je k dispozícii po kliknutí na celý článok

Celý článok