Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy usporiadali 8. 12. 2010 medzinárodné sympózium na tému „Národné versus nadnárodné záujmy v činnosti spravodajských služieb“. Uverejňujeme referáty, ktoré boli vydané v osobitnom zborníku.

Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy usporiadali 8. 12. 2010 medzinárodné sympózium na tému „Národné versus nadnárodné záujmy v činnosti spravodajských služieb“. Uverejňujeme referáty, ktoré boli vydané v osobitnom zborníku.

Obsah

Predslov

PhDr. Igor Cibula

HLAVNE REFERÁTY

R. Laml: Národné a nadnárodné z hľadiska spravodajskej činnosti malej krajiny
M. Polreich: Zpravodajské služby jako tmelící prvek nadnárodních zájmů
J. Čarnogurský: Spravodajstvo v ére nadnárodných organizácií
P. Zeman: Naše zájmy nejsou totožné, ale to neznamená nepřátelství
J. Kohutiar: Zdravý národný a zdravý nadnárodný záujem nie sú v konflikte
M. Barto: Ako sa rieši vzťah národného a nadnárodného vo finančnom sektore a čo z toho vyplýva pre spravodajské služby
M. Tudžman: Národné versus nadnárodné záujmy v činnosti spravodajských služieb
J. Schneider: Politické zájmy v činnosti zpravodajských služeb
P. Kuchta: Prečo spravodajské služby plnia iba úlohy operatívneho charakteru ?
M. Žitný: Krátky pohľad na národné a nadnárodné záujmy v činnosti spravodajských služieb po afére Wikileaks

Závery zo sympózia


Predslov

Aktuálny vývoj za poslednú dekádu tretieho tisícročia naznačuje, že sa zväčšuje priestor pre nadnárodný záujem v činnosti spravodajských služieb. Nadnárodný záujem vo všeobecnom slova zmysle našiel už výraz v medzinárodných konvenciách zásadného významu, ale so zreteľom na špecifiká spravodajskej činnosti nie je jednoduché uplatniť ho v tak citlivej sfére, v akej pôsobia spravodajskej služby. Zatiaľ najviac akceptovaným je zdieľanie spravodajských informácií, ktoré sa týkajú boja proti medzinárodnému terorizmu. Existujú aj niektoré ďalšie oblasti, kde možno konkrétne definovať nadnárodný záujem spravodajských služieb jednotlivých štátov alebo skupín štátov.

V medzinárodnej spravodajskej komunite – ale nielen medzi profesionálnymi spravodajcami – sa prezentujú rozličné názory na to, či existuje zhoda alebo konflikt medzi národnými a nadnárodnými záujmami v činnosti spravodajských služieb jednotlivých štátov. Možno považovať za užitočné venovať pozornosť týmto názorom aj z toho hľadiska, že spoľahlivo fungujúce spravodajské služby sú akýmsi špecifickým atribútom suverenity štátu. Preto ich dôvernejšia previazanosť so štruktúrami iných štátov sa môže vnímať ako obmedzovanie tejto suverenity. Aj konšpiratívny charakter fungovania spravodajských služieb a určitá výlučnosť profesionálneho statusu spravodajských elít vytvárajú limity pre uplatnenie nadnárodného záujmu v činnosti spravodajských služieb.

Na základe takýchto úvah sme sa rozhodli pre tému „Národné versus nadnárodné záujmy v činnosti spravodajských služieb“, ktorá dominovala na IV. medzinárodnom sympóziu 8. decembra 2010 v Bratislave. Podujatie usporiadala Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov v spolupráci s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy, ktorá už tradične podporuje na svojej pôde medzinárodnú výmenu názorov o spravodajských službách. Význam sympózia vyzdvihol aj predseda Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti SIS JUDr. Róbert Kaliňák a tiež dekan Fakulty práva PVŠ Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc., ktorý zdôraznil prínos sympózia pre prehĺbenie efektívnosti spravodajských služieb spoločenstva demokratických krajín v boji proti globálnym bezpečnostným rizikám.

Podľa vyjadrenia bývalého riaditeľa českej rozviedky a tiež rešpektovaného odborníka česko-slovenskej spravodajskej komunity RNDr. Petra Zemana – ktorý sa aktívne podieľal na všetkých štyroch našich doterajších sympóziách – tohtoročná téma je „pole věru veľmi málo zorané“. Zrejme práve táto okolnosť ovplyvnila fakt, že viacerí referujúci na sympóziu sa nedržali vytýčeného tematického rámca podujatia, ale uprednostnili prezentáciu svojich názorov na témy, ktoré im boli na základe ich spravodajskej praxe dôvernejšie známe.

 

PhDr. Igor Cibula,
predseda Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov
 

 

HLAVNÉ REFERÁTY

RSDr. Roman Laml (1962) – Plk. v. v. absolvoval VPA v Bratislave (1986) a doktorandské štúdium v odbore národná a medzinárodná bezpečnosť na AOS v L. Mikuláši (2010). Postgraduálne štúdium v odbore filozofia – história na VVPŠ v Bratislave (1990-1992). Absolvoval tiež kurzy venované bezpečnostnej problematike v Marshall Centre v SRN (1999) a na Národnej univerzite obrany v Číne (2005). V období 1993-2008 pôsobil na Ministerstve obrany SR v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky a ako spravodajský analytik vojenskej rozviedky. V súčasnosti je externým spolupracovníkom Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici a pôsobí aj v mimovládnom sektore.

R. Laml: Národné a nadnárodné z hľadiska spravodajskej činnosti malej krajiny

V svojom príspevku sa budem zaoberať niektorými aspektmi spravodajskej činnosti malej krajiny, najmä problematikou zdieľania informácií. Zdieľanie informácii, sa po teroristickom útoku na USA v roku 2001 stalo jednou z ciest zlepšenia efektívnosti spravodajskej činnosti. Tento prístup sa okrem národného začína uplatňovať aj v nadnárodnom kontexte a má svoje pozitívne, ale aj negatívne dopady a konsekvencie.

Od „need to know“ k „need to share“

Rozšírenie prístupu zdieľania informácii má svoje korene v situácii po teroristických útokoch na USA, kedy bola snaha hľadať nové a efektívnejšie prístupy k zaisteniu bezpečnosti krajiny. V tejto súvislosti býva uvádzané aj takzvané „spravodajské zlyhanie“, kde za jednu z jeho príčin je považovaná aj roztrieštenosť informácii v rámci systému a chýbajúca schopnosť ich celkovej analýzy. Národná stratégia pre vnútornú bezpečnosť USA z roku 2002 uvádza:

„Hoci americká informačná technológia je najpokročilejšia vo svete, naše národné informačné systémy nedostatočne podporujú úlohu národnej bezpečnosti. Dnes nie je žiadny samostatný orgán alebo počítačová sieť, ktoré by integrovali informácie o národnej bezpečnosti po celej krajine…. Namiesto toho väčšina informácií existuje v rôznych databázach rozptýlených medzi federálnymi, štátnymi a miestnymi subjektmi. V mnohých prípadoch si tieto počítačové systémy nemôžu vymieňať informácie – ani „horizontálne“ (na rovnakom stupni vládnych orgánov) – ani „vertikálne“ (medzi federálnou, štátnou a miestnou vládou).“1

Cestou k odstráneniu týchto limitov mala byť zmena paradigmatu, ktorá býva často v skratke uvádzaná ako od „need to know“ k „need to share“. Tento inovatívny prístup sa okrem USA po čase objavil aj medzinárodnom prostredí.

Princíp „need to know“ – princíp potrebnej znalosti2, má vo svoje podstate zabraňovať úniku citlivých informácii a mal by umožňovať prístup len k tým informáciám, ktoré je potrebné vedieť pre výkon určitej funkcie, resp. na plnenie určitých úloh.

Podľa správy komisie, ktorá vyšetrovala okolnosti teroristických útokov na USA na jeseň v roku 2001, prístup „need to know“ v sebe obsahuje dva principiálne omyly. Prvý predpokladá, že je možné dopredu vedieť, kto bude informáciu potrebovať. Podľa druhého riziko neúmyselného prezradenia prevažuje nad prínosom zo širokého zdieľania informácii.3 Správa komisie považuje za nutné zlepšiť prácu s informáciami a ich využitie, a preto odporúča zmeniť spravodajskú kultúru v prospech „need to share“.

Tento prístup sa stal určujúcim. Bola vypracovaná aj špeciálna stratégia spravodajskej komunity pre zdieľanie informácii, ktorá uvádza:

„Zdieľanie informácii („need to share“) sa stalo nutnosťou na ochranu našej národnej bezpečnosti po útoku 11. septembra na našu krajinu. Kultúra spravodajskej komunity „need to know“, nutná počas studenej vojny, sa v súčasnosti stala hendikepom ohrozujúcim našu schopnosť odhaliť, odpovedať a ochrániť proti terorizmu a ďalším asymetrickým hrozbám.“4

Samotné zdieľanie informácii definuje obdobná stratégia zdieľania informácií vypracovaná v rámci Ministerstva obrany USA: „Urobiť informácie dostupné pre účastníkov (ľudí, procesov alebo systému). Zdieľanie informácií obsahuje kultúrne, riadiace a technické správania a funkcie, ktorými jeden účastník vlastniaci alebo tvoriaci informácie pôsobí na iného účastníka“5

Zmena paradigmy z „need to know“ na „need to share“ predstavuje komplexný proces, ktorý obsahuje zmenu myslenia od politických lídrov cez riadiacich pracovníkov až po analytikov. Zahŕňa tiež zmenu celého systému práce, zmeny organizačné, normotvorné a pravdepodobne aj legislatívne. Vyžaduje pritom vyspelé technologické prostredie a taktiež adekvátne bezpečnostné opatrenia. Informácia, resp. spravodajská informácia sa v tomto smere mení z jednotky na potenciálnu množinu so širším významom aj obsahom. Potenciál informácie sa pravdepodobnostne znásobuje a zvyšuje svoju informačnú hodnotu.

Do novej pozície sa dostáva komunikačný systém. V rámci „need to know“ bol vhodný technologicko-informačný systém len podporný a spravodajský cyklus mohol prebiehať aj pomimo neho. „Need to share“ zo svojej podstaty však potrebuje adekvátny systém umožňujúci zdieľanie informácií v reálnom čase. Ide o kvalitatívne nový vzťah, ktorý znamená, že kvalitatívna úroveň celého systému zdieľania informácií je na takej úrovni, na akej je jeho najslabší prvok.

Zmena paradigmy má aj svoje problémové stránky. Jej cieľom nie je bezhraničné sprístupnenie všetkých informácií, ale nájdenie vhodných a racionálnych spôsobov a limitov ich zdieľania. Okrem limitov vyplývajúcich zo zaistenia bezpečnosti je aj tu potrebné vymedziť a rešpektovať limity určitých funkčných úrovní a oblastí. Nájdenie relevantných a najmä funkčných limitov bude pravdepodobne najťažším problémom pri aplikácii novej paradigmy. Niekedy je tento problém formulovaný ako hľadanie rovnováhy medzi „need to know“ a „need to share“. O niektorých ďalších súvislostiach rizík a limitov zdieľania informácii budem hovoriť aj ďalej.

Zdieľanie informácii v nadnárodnom kontexte

V nadnárodnom a medzinárodnom kontexte je zdieľanie informácii možné a vhodné medzi krajinami, ktoré majú úzke bezpečnostné väzby a do určitej miery aj spoločné záujmy. Z nášho pohľadu ide najmä o Európsku úniu a NATO, kde sa tento prístup taktiež začína uplatňovať. O zdieľaní spravodajských informácii hovorí Európska bezpečnostná stratégia z roku 2003. V rámci hlavných dokumentov NATO sa tento prístup po prvý krát objavuje v Politickej smernici NATO z roku 2005. Význam zdieľania spravodajských informácii je súčasťou aj pred niekoľkými dňami prijatej Strategickej koncepcii NATO.

Jedna vec je ale politická deklarácia, druhá a oveľa zložitejšia je praktické riešenie problémov. Okrem už spomínaných limitov, v nadnárodnom kontexte naviac pristupujú národné záujmy, politické súvislosti a ďalšie otázky.

V rámci NATO je problematika zdieľania informácii rozvíjaná na taktickej aj strategickej úrovni. Na taktickej úrovni ide napríklad o zdieľanie informácii ohľadom improvizovaných výbušných systémov v Afganistane.6 Je pravdepodobné, že táto spoločná hrozba vytvára aj tlak na skutočne funkčný systém zdieľania informácii a zdieľanie informácii v tejto oblasti je všeobecne považované za prospešné. Na strategickej úrovni je možné zdieľanie informácii realizovať v rámci systémov NIWS (Intelligence Warning System) alebo BICES (Battlefield Information Collection and Exploitation System),7 kde je však už pravdepodobne vyššia limitovanosť národnými záujmami. Z hľadiska inštitucionálneho je možným priestorom pre zdieľanie informácii napríklad Intelligence Fusion Center, ktoré bolo vytvorené v roku 20068.

Zdieľanie informácii – národné v nadnárodnom kontexte

Rád by som sa teraz venoval problematike zdieľania informácii v nadnárodnom kontexte z pohľadu malej krajiny.

Z pohľadu menších krajín, ktoré majú limitované zdroje, nastáva určitá bezpečnostná dilema. Spektrum hrozieb je podobné ako pre štáty väčšie a bohatšie, ale potenciál ich poznávania je prirodzene menší a nemusí dosahovať potrebnú úroveň. Inými slovami, predpoklad nespoznania potrebného je potenciálne väčší ako u bohatších a väčších krajín.

Z hľadiska spôsobov získavania informácii sú medzi základné zvyčajne zaraďované: OSINT – Open Source Intelligence, HUMINT – Human Intelligence, IMINT – Imagery Intelligence, SIGINT – Signal Intelligence a MASINT – Measurement and Signatures Intelligence. Spektrum metód je však širšie. Zvyšovanie technologickej úrovne umožňuje zvyšovať úroveň už známych metód a súčasne aj vytvárať nové. Tento proces na jednej strane vytvára podmienky pre zvyšovanie kvality spravodajskej činnosti, ale súčasne zvyšuje nároky na zdroje (materiálne i ľudské) a taktiež zvyšuje nároky na úroveň jednotlivých etáp spravodajského cyklu – od plánovania a riadenia spravodajskej činnosti, cez získavanie a spracovanie informácií až po ich distribúciu. Uvedené metódy získavania informácií majú aj širšie súvislosti. Ich používanie znamená nielen dostupnosť potrebných technológií, zariadení a kompetentnej obsluhy, ale aj vybudovanie logistiky, výcvik a prípravu nových pracovníkov, existenciu vývojovej základne a pod. Každá z vyššie uvedených metód je špecifickou odbornosťou a vyžaduje odbornú základňu na vedeckej úrovni. Z hľadiska malého štátu, a prirodzene limitovaných zdrojov, je preto legitímna otázka, či je správne usilovať sa o získavanie informácii všetkými dostupnými prostriedkami, alebo či si vymedziť len niektoré metódy, ktoré budú využívané a ďalej rozvíjané. Pri prístupe využívania všetkých dostupných metód (tzv. All Source Intelligence) existuje značné riziko, že štát nebude schopný tieto rozvíjať na potrebnej úrovni a dôjde k zaostávaniu niektorých, príp. aj všetkých uvedených metód a informácie takto získavané nebudú mať požadovanú hodnotu.

Podobný problém existuje v súvislosti s geografickými limitmi a limitmi odborných oblastí záujmu. Súčasťou podstaty globalizovaného sveta je výrazné zníženie geografických limitov. Udalosť na jednom konci sveta môže mať priame dopady na štát na konci opačnom, hoci medzi nimi nemusia byť žiadne priame vzťahy. Logicky preto vyplýva, že aj pre malý štát je oblasť spravodajského záujmu globálne bezpečnostné prostredie. Súčasne je však vysoko pravdepodobné, že efektívne globálne informačné pokrytie je prakticky nedosiahnuteľné. Súbežne s týmto problémom geografického rozsahu existuje problém podobný, a tým je pokrytie všetkých potrebných oblastí (ekonomika, energetika, výskum a vývoj nových technológií a pod.) spravodajského záujmu. Ako príklad môže slúžiť oblasť energetiky, ktorá je pre všetky štáty životne dôležitá. Napríklad odpoveď na otázku ropného zlomu vyžaduje získanie informácií z viacerých regiónov, ale aj informácií z relatívne širokého spektra niektorých špecifických odborných oblastí. Je preto potrebné reálne uvažovať o vlastných spôsobilostiach a možnostiach získať a spracovať relevantné informácie. Priznanie si určitých limitov neznamená rezignáciu, ale reflektovanie reálnych možností a umožňuje orientovať záujem, sústrediť úsilie a už spomínané limitované zdroje do iných dôležitých oblastí. Neschopnosť nájsť odpoveď na všetky otázky je prirodzená. Je preto potrebné prijať rozhodnutie o ich prioritizácii a ujasniť si svoju spôsobilosť nájsť odpoveď, tzn. získať a spracovať požadované informácie. Spravodajské úsilie môže byť zamerané len do toľkých oblastí, koľko je štát schopný relevantne pokryť.

Jednou z možností riešenia týchto problémov je využitie možnosti zdieľania informácii v nadnárodnom kontexte. Zdieľanie tzv. surových informácií je pravdepodobne možné len vo veľmi obmedzenom rozsahu, (napríklad v naliehavých prípadoch alebo v špecifických oblastiach – už spomínané improvizované výbušné systémy). Reálnejšie je zdieľanie finálnych spravodajských informácií medzi vzájomne dôveryhodnými partnermi. Aj toto zdieľanie môže byť systémovo rozpracované a cielene – obsahovo aj geograficky – orientované.

Ďalšou možnosťou, o ktorej je možné uvažovať, je špecializácia. Pred niekoľkými rokmi vtedajší poradca generálneho tajomníka NATO Ch. Donelly, navrhol, aby sa malé štáty, ktoré nemajú dostatočné zdroje na rozvoj všetkých súčastí ozbrojených síl, dohodli na vzájomne výhodnej špecializácii. Každý štát by rozvíjal len niektoré druhy ozbrojených síl a tieto by sa vzájomne dopĺňali. Myšlienka sa v konečnom dôsledku z rôznych príčin neujala, ale nie je dôvod neuvažovať v podobnom duchu aj v oblasti spravodajstva. V súčasnosti predkladaná predstava, že aj menšie štáty sú schopné uskutočňovať spravodajskú činnosť v jej celom rozsahu a na najvyššej možnej úrovni, je klamlivá. Objektívne to nie možné a nedostatky existujú, len nie sú priznávané. Špecializácia regionálna, obsahová alebo zdrojová je jedným z možných riešení.

Možnosti zdieľania informácii a špecializácie jestvujú v rámci NATO už v súčasnosti (BICES, NIWS). Je však otázkou nielen odborného zhodnotenia, ale najmä politickej ochoty a záujmu zdieľať informácie a ako prípadnú špecializáciu v spravodajskej činnosti aj využívať v praxi.

 

Riziká a limity zdieľania informácii

Ale zdieľanie informácii – samozrejme – nie je zázračným liekom, má aj svoje negatívne stránky a prináša problémy. Jedným z nich je ochrana zdrojov, ďalej napríklad strata kontroly nad tokom informácii. Zdieľanie informácii zásadným spôsobom rozširuje rozsah a množstvo dostupných informácii. Riaditeľ FBI R. Mueller v januári tohto roku uviedol, že zdieľanie spravodajských informácii zvýšilo ich počet na skľučujúcu úroveň. FBI dostáva informácie z viac ako 100 rôznych zdrojov a kanálov – a to je veľká výzva pre spravodajských analytikov tieto informácie spracovať.9

Určité obavy vyplývajúce z podstaty zdieľania, čo znamená rozšírenie spektra dostupných informácii, ako aj zvýšenie počtu ich užívateľov a tým zvýšeného riziká ich úniku, sa ukázali do určitej miery opodstatnené. Príkladom môže byť zverejnenie utajovaných dokumentov na WikiLeaks. Podľa dostupných informácii bol za ich únikom spravodajský vojenský analytik, ktorý mal prístup do klasifikovanej siete, v ktorej boli sprístupnené v rámci zdieľania informácii informácie viacerých zložiek. Samozrejme, že sa v tejto súvislosti objavili názory o nutnosti zmeny a návratu k predchádzajúcemu systému. Súčasne však aj názory, ktoré tento návrat nepovažujú za vhodný. Táto debata bude samozrejme aj naďalej pokračovať.

Záver

Podľa môjho názoru má zdieľanie informácii potenciál zvýšiť efektivitu spravodajskej činnosti. Jeho realizácia v národnom a aj nadnárodnom kontexte však prirodzene prináša množstvo problémov a otvorených otázok. Ochota a schopnosť ich riešiť a taktiež realizovateľnosť možných riešení ukáže, či tento prístup bude prínosný.

 

1National Strategy for Homeland Security, 2002, s. 55, dostupné na: www.dhs.gov/xlibrary/assets/ nat_strat_hls.pdf

2„Princip nezbytné znalosti (need to know), znamená, že ten, kdo nepotřebuje konkrétní informaci ke své práci, nesmí ji znát a naopak, kdo ke své práci tuto informaci potřebuje, znát ji musí, a to v úplnosti“. In.: Zeman, P.: Výkladový slovník. Dostupné na: http://www.uzsi.cz/cz/princip-nezbytne-znalosti.html

3Bližšie pozri: The 9/11 Commission report, Final Report of the National Commission on Terrorist Attacks Upon the United States, ISBN 0-16-072304-3, s. 417

4Intelligence Comunity Information Shraging Strategy, 2008, s. 3. Dostupné na: http://www.dni.gov/reports/IC_Information_Sharing_Strategy.pdf

5DoD Information Sharing Strategy, 2007, s. 3. Dostupné na: http://cio-nii.defense.gov/docs/ InfoSharingStrategy.pdf

6Bližšie pozri napr.: http://www.nc3a.nato.int/news/Pages/20101028-Information-Sharing-C-IED.aspx

7Bližšie pozri napr.: J. Kriendler: Předjímání krizí. Dostupné na: http://www.nato.int/docu/review/2002/issue4/ czech/art4.html

8Bližšie pozri napr.: L. M. Mixon, Requirements and Challenges Facing The NATO Intelligence Fusion Center, Air War College, Air University, 2007. Dostupné na: https://www.afresearch.org

9Bližšie pozri: Securing America’s Safety: Improving the Effectiveness of Antiterrorism Tools and Interagency Communication (pdf), Senate Judiciary Committee, January 20, 2010 (published October 2010). Dostupné na: http://www.fas.org/irp/congress/2010_hr/tools-qfr.pdf

Celý článok