Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Bratislavskej vysokej školy práva usporiadali 9. 12. 2009 medzinárodné sympózium na tému „Ľudský faktor v spravodajských službách“. Uverejňujeme referáty a diskusné príspevky zo sympózia, ktoré budú vydané v osobitnom zborníku.

Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Bratislavskej vysokej školy práva usporiadali 9. 12. 2009 medzinárodné sympózium na tému „Ľudský faktor v spravodajských službách“. Uverejňujeme referáty a diskusné príspevky zo sympózia, ktoré budú vydané v osobitnom zborníku.

Obsah

Predslov

PhDr. Igor Cibula

Príhovor

Ing. Jozef Šimko

I. HLAVNE REFERÁTY

A. Šándor: Skúsenosti s personálnym budovaním Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky
F. Krásnohorský: Skúsenosti s vytváraním personálneho zázemia spravodajských služieb na Slovensku
I. Cibula: Faktory lojality príslušníkov spravodajských služieb
K. Kocsis: Politický, profesionálny a morálny vplyv politicko-spoločenských zmien na personál národných bezpečnostných služieb
J. Kohutiar: Sú machiavelistické osobnosti vhodné pre spravodajské služby?
P. Zeman: Jaké osobnostní, vzdělanostní a morální vlastnosti má a nemá mít zpravodajský důstojník?
R. Dearlove: Zamyslenie nad významom ľudskej dimenzie v spravodajskej činnosti
O. Černý: Zpravodajské služby a uživatelé zpravodajských informací

II. DISKUSIA

M. Tóthová – K. Bališová: Machiavelistický typ osobnosti a jeho vhodnosť na pozíciu v spravodajských službách
S. Kulašíková: N. Machiavelli a historický pohľad na problematiku lojality v štátnych službách

Závery zo sympózia


Predslov

Na základe odporúčania medzinárodného sympózia, ktoré sa konalo 25. novembra 2008, Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov v spolupráci s Fakultou práva Bratislavskej vysokej školy práva usporiadala 9. decembra 2009 v poradí už III. medzinárodné sympózium, aby sme tým upevnili tradíciu týchto originálnych podujatí, venovaných medzinárodnej výmene názorov o spravodajských službách. Tentoraz bolo sympózium venované významu ľudskej dimenzie v činnosti spravodajských služieb a prezentácii problémov a otázok, týkajúcich sa zložitosti procesu ich personálneho budovania.

O význame podujatia svedčí skutočnosť, že sa ho aktívne zúčastnili 7 bývalí riaditelia spravodajských služieb, pričom niektorí z nich vystupovali so svojimi referátmi už po druhý, resp. tretíkrát od vzniku tradície tohto medzinárodného sympózia. Hlavní lektori zo zahraničia boli z Českej republiky, Maďarskej republiky a z Veľkej Británie. Práve v tejto súvislosti sa žiada citovať z referátu bývalého šéfa britskej Secret Intelligence Service (MI6) a rešpektovaného odborníka svetovej spravodajskej komunity Sira Richarda Dearlova, ktorý za zmysel sympózia označil „znovunavrátenie dôvery a postavenia našej profesii, spravodajstvu, o ktorej si myslím, že v tejto časti strednej Európy je veľmi dôležitá po deštrukcii morálnych hodnôt komunistickými štátmi.“ O morálnej dimenzii fungovania spravodajských služieb hovoril vo svojom úvodnom príhovore na sympóziu predseda Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva Ing. Jozef Šimko: „V oblasti ľudského faktora patria medzi významné hlavne morálne hodnoty príslušníkov spravodajskej služby, lebo sú jednou z rozhodujúcich podmienok pre kvalitné vykonávanie spravodajskej činnosti.“

Viaceré referáty na sympóziu môžu byť užitočné aj tým, že prezentovali niektoré praktické skúsenosti s vytváraním nových spravodajských štruktúr po páde komunistických režimov v Českej republike, Maďarskej republike a na Slovensku. Môžu byť prínosom pre tých, ktorí sa venujú tejto problematike hlbšie a majú záujem poznať spoločenské a odborno-profesionálne súvislosti budovania spravodajských inštitúcií v postkomunistických štátov.

III. medzinárodné sympózium „Ľudský faktor v spravodajských službách“ zahrnuje tiež okruh aktuálnych tém, ktorým je potrebné venovať pozornosť, aby spravodajské služby efektívne plnili svoje hlavné poslanie v boji proti súčasným bezpečnostným rizikám. Medzi ne patrí predovšetkým definovanie kritérií na výber spravodajských dôstojníkov, ale aj rozhodujúcich činiteľov, ovplyvňujúcich lojalitu príslušníkov spravodajských služieb v demokratických štátoch.

 

PhDr. Igor Cibula,
predseda Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov
 

 

Príhovor

Vážený pán dekan, vážené dámy, vážení páni,

dovoľte mi, úvodom môjho príhovoru, poďakovať za pozvanie na III. medzinárodné sympózium, ktoré sa uskutočňuje v prostredí Fakulty práva Bratislavskej vysokej školy práva a ktorý už tretí raz úspešne organizuje Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov. Tretie sympózium si vybralo ako tému „Ľudský faktor v spravodajských službách“, čo je podľa môjho názoru téma, ktorá prináša sama o sebe pre spravodajské služby na celom svete mnohé výzvy, problémy a v niektorých oblastiach aj dilemy.

V tomto volebnom období vykonávam funkciu predsedu Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a v minulom volebnom období som bol podpredsedom tohto výboru. Chcem tým len povedať, že už osem rokov sa môžem venovať kontrole vojenského spravodajstva z pozície poslanca NR SR a myslím, že mám určité skúsenosti z tejto oblasti, o ktoré by som sa s Vami chcel podeliť. Som rád, že na sympóziu vystúpia okrem bývalých vysokých funkcionárov slovenských spravodajských služieb aj bývalí riaditelia spravodajských služieb z Českej republiky, Maďarskej republiky a Veľkej Británie a že budeme mať možnosť porovnávať navzájom svoje názory a skúsenosti.

Vojenské spravodajstvo je špeciálna služba, ktorá plní úlohy spravodajského zabezpečenia obrany Slovenskej republiky, predovšetkým tým, že v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie dôležité pre obranu Slovenskej republiky v prostredí rezortu ministerstva obrany. Dnes je všeobecne uznávané, že informácie, ich kvalita, systém spracovania a dômyselného využitia výkonnou mocou štátu tvorí v efektívnom boji proti súčasným bezpečnostným výzvam a rizikám jeden z pilierov bezpečnostného systému demokratického štátu.

V tomto kontexte je preto prirodzené, že úloha informácií, ktoré získava pri plnení úloh každá spravodajská služba nadobúda dôležitejší charakter. Preto si myslím, že dnes je veľmi dôležitou úlohou pre spravodajské služby takého štátu akým je Slovenská republika, aby sa snažili intenzívne spolupracovať na zdieľaní spravodajských informácií v rámci systému cirkulácie spravodajských informácií, ktorý v súčasnosti funguje v Európskej únii a v NATO. Týmto spôsobom môže spravodajská služba malého štátu podstatne rozšíriť okruh informácií, ktoré obsluhuje sama a tiež zvýšiť ich kvalitu. Podľa mňa možno konštatovať, že úloha spravodajstva v kontexte súčasných bezpečnostných výziev narástla, čo vyžaduje od služby kvalitnejšie plnenie úloh, ako aj vyššiu pripravenosť ústavných činiteľov a štátnych orgánov na využívanie týchto informácií.

Pre činnosť spravodajských služieb je dôležitá ich zákonnosť a legitimita. Je preto dôležité, aby spravodajské služby boli zriadené zo zákona a svoje úlohy, ako aj činnosť vykonávali len v duchu zákonov daného štátu. Dnes je v Slovenskej republike stav, že napríklad súčasnú legislatívu, ktorá vymedzuje postavenie, úlohy, organizáciu , riadenie a kontrolnú činnosti vojenského spravodajstva predstavuje hlavne zákon č.198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve. Tento zákon je pomerne stručný, obsahuje iba 22 paragrafov, ale musím priznať, že je aj relatívne kvalitný. Z hľadiska kontrolnej činnosti voči vojenskému spravodajstvu uvádza niektoré oblasti celkom exaktne a v niektorých oblastiach ponecháva kontrolnému orgánu potrebný stupeň voľnosti. Skúsenosti z jeho doterajšej aplikácii členmi výboru ukazujú, že zákon napomáhal celkom dobre konštituovaniu vojenského spravodajstva v podmienkach vytvárania nového štátu – Slovenskej republiky. Dnes sme však plnoprávnymi členmi Európskej únie aj NATO, nastali zmeny v bezpečnostnom prostredí, reformovali sme niekoľkokrát ozbrojené sily Slovenskej republiky, menia sa priority zahraničnej politiky aj postavenie Slovenskej republiky v medzinárodnom rozsahu, máme pätnásťročné skúsenosti z aplikácie uvedeného zákona, ako aj nové poznatky o modeloch kontroly spravodajských služieb štátov Európskej únie aj NATO. Tu je – myslím – legitímne položiť si otázku revízie tejto legislatívy. K realizácii tejto zmeny je však potrebná predovšetkým politická vôľa, a tiež dobrá odborná argumentácia pre odôvodnenie zmien. Myslím si , že toto sympózium tiež napomôže pri kryštalizácií odborných názorov na potrebu zmien uvedenej legislatívy.

V ďalšej časti môjho príhovoru mi ešte dovoľte niekoľko myšlienok k zvolenej téme dnešného sympózia. Chcem hneď v úvode povedať, že téma je pre spravodajskú službu významná a aktuálna, o čom ma už osem rokov presvedčuje aj situácia v kontrolnom výbore. Vojenské spravodajstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister obrany. V zákonom určenom rozsahu mu môže písomne ukladať úlohy vláda Slovenskej republiky, ako aj Bezpečnostná rada, ktorá je v súčasnosti poradným orgánom vlády Slovenskej republiky. Informácie o činnosti vojenského spravodajstva dostávam ja aj členovia Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva pravidelne od ministra obrany, ako aj od riaditeľov spravodajských služieb v rámci rokovaní výboru. Výbor si vyžaduje v pravidelných intervaloch hlavne informácie o plnení úloh a o činnosti v takých oblastiach, ktoré mu celkom explicitne umožňuje zákon. Platná legislatíva však umožňuje aj určité stupne voľnosti pri vyžadovaní informácií o činnosti vojenského spravodajstva a aj tento priestor pre kontrolu pod mojím vedením výbor využíva v rozumnej miere. Na tomto mieste by som chcel pripomenúť hlavne to, že informácie sú členom výboru poskytované v podmienkach vzájomnej dôvery a profesionality. Každý z nositeľov týchto informácií si musí byť vedomý toho, ako môže a musí s touto informáciou nakladať. Ľudský faktor je teda na oboch stranách systému, a preto je potrebné ho obojstranne zdokonaľovať a snažiť sa o vzájomnú interoperabilitu medzi kontrolnou a výkonnou zložkou.

V oblasti ľudského faktora patria medzi významné hlavne morálne hodnoty príslušníkov spravodajskej služby, lebo sú jednou z rozhodujúcich podmienok pre kvalitné vykonávanie spravodajskej činnosti. V našom prostredí ide hlavne o zníženie váhy politických vplyvov na činnosť služby. Tento vplyv je v niektorých prípadoch eliminovaný tým, že platný zákon explicitne stanovuje funkcie obsadzované na základe politickej dohody. Politický vplyv na ostatných stupňoch spravodajskej služby môže byť uskutočňovaný a možný len na základe vplyvu politických strán cez jednotlivých príslušníkov spravodajskej služby. A toto je práve oblasť, kde podstatnú úlohu zohráva úroveň a kvalita osobnej zodpovednosti, lojality, profesionality a spravodajskej etiky konkrétnych príslušníkov spravodajstva.

Záverom chcem ešte zdôrazniť, že prínos dokonale fungujúcich spravodajských služieb pre bezpečnosť občanov demokratického štátu je nezastupiteľný. Preto aj dnes všetky demokratické štáty disponujú spravodajskými službami a snažia sa o to, aby fungovali efektívne, profesionálne a aby bola zabezpečená potrebná úroveň ich vonkajšej kontroly. V podmienkach bezpečnostného prostredia, ktoré nás obklopuje, je to určite jedna z nevyhnutných podmienok existencie demokratického štátu. Myslím si, že dokonale fungujúce spravodajské služby zvyšujú u občanov pocit bezpečnosti – a to je stav, ktorý by si určite želali občania Slovenskej republiky, kontrolné orgány aj príslušníci spravodajských služieb. Je to vrchol pyramídy, ku ktorému by sme sa v spomínanej oblasti mali snažiť dostať.

 

Jozef Šimko,
predseda Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky
na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva

 

I. HLAVNÉ REFERÁTY

Andor Šándor (1958) – Brigádny generál v zálohe, podniká v oblasti bezpečnostného poradenstva. Po absolvovaní Vysokej vojenskej školy pozemného vojska vo Vyškove v roku 1980 pôsobil na veliteľských a štábnych funkciách na rôznych úrovniach. Bol vojenským pridelencom na zastupiteľskom úrade v Londýne (1991-1995), náčelníkom oddelenia zahraničných vzťahov GŠ (1995-1997), náčelníkom odboru vojenskej diplomacie a zahraničných vzťahov Vojenskej spravodajskej služby (1997-2001), náčelníkom Vojenskej spravodajskej služby (2001-2002) a bezpečnostným poradcom predsedu ODS (2003-2006).

A. Šándor: Skúsenosti s personálnym budovaním Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky1

Chcem sa s vami podeliť o moje vlastné skúsenosti s budovaním Vojenskej spravodajskej služby, lebo som v nej strávil 18 rokov. Začal som v nej ako radový pešiak a skončil som ako jej šéf. Mal som tú unikátnu príležitosť – pretože nedá sa hovoriť o šťastí, ale o nešťastí asi taktiež nie – lebo som jej šéfoval v dobe, keď došlo k najväčšiemu teroristickému útoku na území Spojených štátov. Pokúsim sa tých 18 rokov zhodnotiť v tom smere, že sa pozriem na význam osôb, ktoré pre tú spravodajskú službu pracovali a pracujú. Keď si spomínate, po revolúcii došlo k masívnemu a z veľkej časti odôvodnenému rozpusteniu Štátnej bezpečnosti, vojenská spravodajská služba sa zdala v tej dobe nie príliš dotknutá. Pokúsim sa vysvetliť, prečo. Vojenská spravodajská služba na rozdiel od 1. správy ŠtB – čo bola civilná rozviedka – nikdy nepracovala proti občanom Československa a nikdy nepracovala proti emigrantom Československa, ktorí žili v zahraničí.2 Myslím si, že to bol jeden z rozhodujúcich dôvodov, prečo neprešla takou masívnou čistkou ako prešla Štátna bezpečnosť. Potom je potrebné znovu si zaspomínať, v akej dobe došlo k „zamatovej“ revolúcii, keď nový svetový poriadok – tak ako o ňom hovoril George Bush starší – dlho netrval a bol prerušený prvou vojnou v zálive, krvavým rozpadom Juhoslávie, pokusom o puč v Sovietskom zväze, ďalej rozpadom Sovietskeho zväzu a vojnou na Balkáne. Myslím si, že je dosť negatívnych trendov, ktoré prebehli v Európe, ktoré stáli za racionalitou, že Vojenská spravodajská služba neprešla tými divokými a mnohokrát oprávnenými čistkami ako Štátna bezpečnosť. Myslím si, že to bolo dobré. Na druhej strane to však neznamená, že z nej neodišiel rad ľudí. Svojím spôsobom sa na tom podieľal aj lustračný zákon. Neviem, či v tejto dobe platí na Slovensku. Lustračný zákon je podľa mňa norma, ktorá je veľmi zlá, pretože vyradila z hry mnohých ľudí; namiesto toho, že by sa ktokoľvek pozrel na dôvod, prečo títo ľudia boli evidovaní v zväzkoch ŠtB. Neviem ako Slovensku, ale v Česku sa s týmto problémom stretávame doteraz, pretože v zásade my sa prehrabávame v archívoch, ktoré nám tu Štátna bezpečnosť zanechala úmyselne. Skutočne nevieme, do akej miery tieto archívy zodpovedajú realite. Pri budovaní nového personálu v rámci Vojenskej spravodajskej služby, ktorá značne zoštíhlila, boli brané do úvahy veci, ako boli aktuálne hrozby a riziká, voči ktorým vtedy Česká republika stála mimo akékoľvek vojenské zoskupenie. Varšavská zmluva bola zrušená, ale naše členstvo v Severoatlantickej aliancii nebola zďaleka vôbec jasné. Či k tomu dôjde a kedy k tomu dôjde. V tej dobe sa samozrejme premýšľalo o tom, aké hrozby sme schopní eliminovať sami a ako nám môžu noví spojenci k tomu prispieť.

Veľkú časť svojej kariéry som strávil v spravodajskej súčinnosti a spravodajskej spolupráci. Odniesol som si jeden veľký poznatok, ktorý – bohužiaľ – sa ešte asi dlho nezmení – a to, že nie je možné sa na ňu veľmi spoliehať. Už vôbec nie na tú multilaterálnu, ktorá prebieha v rámci Severoatlantickej aliancie či Európskej únie. Do istej miery možno sa spoliehať na dvojstrannú spoluprácu, ale vždy som presadzoval názor, že na to potrebujete skutočne zodpovedajúci personál. Existujú hrozby, na eliminácii ktorých by sme sa mali podieľať výlučne sami. Spoliehať sa na to, že nám niekto povie, že skupina islamských teroristov bude chcieť vyhodiť časť židovského mesta v Prahe, že nám povie presný dátum, že nám povie číslo letu, ktorým títo do Čiech prídu; že nám povedia, kto im bude na našom území pomáhať, to je jednoducho iluzórna vec a spoliehať sa na ňu v žiadnom prípade nie je možné. V rámci boja s islamským terorizmom si treba uvedomiť, že spravodajská služba alebo vojenská spravodajská služba nie je skupina „rýchlych šípov“, nie je to o „jahodovom poli“. V istom zmysle je to o veľmi tvrdej, niekedy o veľmi nebezpečnej práci a určite tu nie je priestor – a nebolo by to ani žiaduce – rozoberať tu spôsoby, akými sa to robí. Môžem vám však povedať, že časť dôstojníkov, ktorí prešli do novej Vojenskej spravodajskej služby, boli natoľko odvážni, že vošli do priestorov, kde tá problematika bola naozaj veľmi „hustá“ a neboli chránení ničím iným, než vlastnou skúsenosťou. Takže to je pri budovaní akejkoľvek spravodajskej služby – najmä akou bola alebo je Vojenská spravodajská služba Českej republiky – veľmi dôležité. Je samozrejme potrebné vziať do úvahy, akým typom dotyčná služba je. Neexistujú takmer identické spravodajské služby. Vojenská spravodajská služba našej krajiny za zameriavala na všetky typy zberu informácií od humint-u pri vykonávaní tajných operácií cez technický zber (sigint) a na jeho vyhodnocovanie. V takomto prípade musíte veľmi dobre uvažovať, aký personál si v tej službe ponecháte – a ktorý je vám skutočne schopný zaistiť, že dostanete tie požadované informácie, ktoré potrebujete. Ďalej sme veľmi starostlivo riešili a – tak ako poznám poslednú situáciu – nevyriešili problém pomeru medzi vojakmi a civilistami. Snažili sme sa, aspoň v období môjho pôsobenia, znížiť počet vojakov i počet vojenských funkcií a zvýšiť počet civilistov z mnohých dôvodov. Jeden dôvod bol ten, že keď som bol ja vybraný do Vojenskej spravodajskej služby, tak armáda Českej republiky, resp. Československá ľudová armáda mala 200 tisíc vojakov, čo vtedy bola základná náborová báza. V dobe, keď som tam pôsobil, mala už len 35 tisíc vojakov. Iste uznáte, že 6-násobný pokles možností vyberať je rozhodujúci. Preto sme sa rozhodli aj pre také netradičné kroky, že som bol prvý, kto podal do novín inzerát, kde som jednoducho ponúkol občanom Českej republiky vstup do Vojenskej spravodajskej služby. Musím vám povedať, že vtedy zo 102 prihlásených sme prijali len dvoch, pretože ostatní neprešli z viacerých dôvodov, vrátane psychologických testov. Nespĺňali vzdelanostné predpoklady a nespĺňali jazykové predpoklady. Ak hovoríme v tejto dobe, že jedným z našich hlavných nepriateľov, alebo protivníkov alebo hrozbou je islamsky terorizmus, tak potom nepochybne potrebujeme ľudí vzdelaných v oblasti islamu. Musia túto problematiku poznať. Neviem vám uviesť, koľko ľudí dnes vo Vojenskej spravodajskej službe ovláda jazyk fársí alebo vie arabsky, koľkí sa vyznajú v realite. Pretože ich počet je stále malý – a keď to porovnáte s istým odhadom, starým asi 5 rokov, že v tej dobe bolo prevádzkovaných asi 5 tisíc alebo viac webových stránok organizácií blízkych, bližších alebo skutočných islamským radikálom – tak to je vec, ktorá je veľmi ťažká na sledovanie, a nie je to potrebné tajiť. Do istej miery internet nahradil výcvikové tábory Al-Kaidy, ktoré sa podarilo Američanom v rámci prvej časti operácie v Afganistane zlikvidovať. Myslím si, že by bolo vhodné uviesť, že týmito tábormi prešlo približne do 75 tisíc ľudí, ktorí neboli zďaleka všetci zabití a zďaleka neboli všetci chytení a zďaleka nie sú všetci vo väzení alebo na Gauntanáme.

Je veľkým problémom získať kvalitných ľudí, ktorí spoja svoj profesionálny život so spravodajskou službou. Pri tomto probléme sme brali do úvahy, do akej miery to má byť celoživotné povolanie a – pretože sme vojaci – do akej miery to má byť aj súčasť kariérneho poriadku a do akej miery má dochádzať k fluktuácii medzi dôstojníkmi, vojakmi, ktorí z kariéry v nejakej bojovej jednotke prídu do spravodajskej služby a potom sa zase vrátia pokračovať ďalej. To sú problémy, s ktorými sme sa stretávali po celú dobu a neboli sme, bohužiaľ, schopní ich vyriešiť spôsobom, aby sme si na problematické otázky naozaj vedeli odpovedať. Často sme si kládli otázku, či má byť analytik analytikom, pretože danú oblasť sleduje 15-20 rokov, alebo je potrebný človek so systémovým prístupom; ten, ktorý si vie klásť správne otázky a vie na ne odpovedať. My máme určitú zálohu, že keď nastane nejaká krízová situácia, môžeme dotyčné pracovisko, ktoré sa určitú dobu zaoberá touto problematikou, posilniť ďalším personálom, ktorý je schopný celú záležitosť pokrývať v kvalite a kvantite, ktorú potrebujeme. Chcem povedať, že sa nám to však nikdy nepodarilo adekvátne vyriešiť a vo svojom závere vám poviem, prečo si myslím, že sa to otočilo úplne, ale to ešte nechcem predvídať.

Po summite NATO v Madride v roku 1997, keď sme boli prizvaní k členstvu v Severoatlantickej aliancii, tak sme sa veľmi vážne začali zaoberať tým, aký personál do aliancie budeme posielať – a to musím pripomenúť, že spravodajstvo je najmenej integrovanou súčasťou Severoatlantickej aliancie. Bohužiaľ, asi taktiež najmenej úspešnou súčasťou Severoatlantickej aliancie, ale aj napriek tomu sme chceli, aby sme tam posielali ľudí, ktorí môžu prispieť, ktorí sú schopní pracovať v prospech aliancie a – samozrejme – tiež Českej republiky. Vyslali sme celý rad ľudí do kurzov a netreba tajiť, že najväčším sponzorom bola americká DIA (Defence Intelligence Agency), ktorá nám umožnila viacero kurzov a boli sme vždy hrdí na to, že sme tých ľudí dokázali udržať vo svojich radoch, že sa nestalo, že by tí ľudia absolvovali drahé zahraničné kurzy, nazbierali kontakty a po návrate opustili rady spravodajskej služby, čo by nebolo dobré ani pre spravodajské služby ani pre poskytovateľov kurzov. Snažili sme sa týchto ľudí držať si čo najdlhšiu dobu (nechcem evokovať, že pod nejakými sankciami), ale myslím si, že toto sa nám podarilo veľmi dobre a že ich životnosť do roku 2004 bola v rámci spravodajskej služby veľmi významná. Už len činnosť v Severoatlantickej aliancii a v tých rôznych spravodajských výboroch bola prínosom v tom, že sme sa naučili a videli sme, že sa veci dajú robiť úplne inak. Možno debatovať, diskutovať o veciach z džentlmenskej pozície, iný názor nie je nepriateľský názor, iný názor je len iný názor, o ktorom možno viesť diskusiu a môžeme sa naučiť postupy, ktoré nám pomôžu i doma. Toto vidím ako jednu z najrozhodujúcejších vecí nášho členstva či našej spolupráce spravodajskej účasti vo vojenskej oblasti v rámci aliancie. Jej prínos, pokiaľ ide o informovanie o hlavných hrozbách a rizikách by som v žiadnom prípade nepreceňoval, ale možnosť zúčastňovať sa a získavať skúsenosti bola veľmi cenná.

Rozhodujúcou súčasťou budovania i personálneho obsadenia spravodajskej služby boli aj previerky. So svojim predchodcom generálom Františkom Štěpánkom som priniesol do republiky návod, podľa ktorého robila previerky americká vojenská spravodajská služba DIA. Spomínam si, že nám vtedy niektorí hovorili: „ Páni, ak nemusíte zavádzať detektor lži, tak to nerobte“. Samozrejme, že sme ho presadzovali a pripravili sme prvý návrh, podľa ktorého dochádzalo k previerkam pracovníkov nielen v spravodajských službách, ale aj v štátnej sfére. Bolo zaujímavé vidieť ako poslanci veľmi rýchlo vypustili paragraf o mimomanželských stykoch a podobných veciach. Samozrejme, že mali na to právo, ale previerky – myslím si do istej miery u tých, ktorí ešte v tej službe boli – akosi eliminovali určitú nespravodlivosť lustračného zákona, pretože aj ten, kto bol evidovaný podľa lustračného zákona, tak môže dostať previerku, pretože keď sa pozriete do jeho zväzku – pokiaľ existuje – tak máte možnosť posúdiť, čo vlastne robil.3 Tým chcem vlastne povedať, že boli sme v situácii, keď nemusí platiť heslo, „keď sa rúbe les, lietajú triesky“. Pri previerkach – a tu je zmienka o tom polygrafe – keď sme šli do archívu a zistili sme, že tam bola len obálka s menom a vo vnútri nebolo vôbec nič, maximálne viazací akt alebo…. proste nebolo tam nič, tak sme dávali dotyčným osobám na výber, že sa môžu podrobiť polygafickému vyšetreniu. Ak uspejú na polygrafe, previerku dostanú a môžu v spravodajskej službe slúžiť ďalej. Keď odmietli – na to mali právo – alebo neprešli, tak od spravodajskej služby odišli, pretože inú možnosť sme nemali, ale snažili sme sa ten problém vyriešiť čo najmenej necitlivo, tak aby sme nikoho nepoškodili s vedomím, že je to spravodajská služba, ktorá má právo si ľudí pre prácu pre seba vyberať.

Bohužiaľ, v roku 2004 – pre mňa zo stále nepochopiteľných dôvodov – sa vo vedení služby objavili ľudia, ktorí mali pocit, že sa treba za každú cenu vyrovnať s minulosťou. To znamená 15 rokov po revolúcii sa začali vyrovnávať s minulosťou, keď mali odrazu pocit, že je potrebné urobiť niečo, čo možno mohlo mať nejaké opodstatnenie v roku 1990, ale určite nie 15 rokov po revolúcii. Uvediem, prečo. Pretože ľudia, ktorí museli odísť a bolo ich 300, prešli štruktúrami NATO a odrazu po ich návrate z aliančných štruktúr – a u jedného dokonca zo SHAPE4 – požiadali nás z Aliancie o predĺženie jeho pôsobnosti, ale aj tak mu zobrali previerku. Nikto sa nepýta, ako sa na to asi dívali v Aliancii, kde určite tieto veci sledujú. Pre Krista Pána, koho nám tí Česi vôbec poslali ?! Odišli ľudia, ktorí dostali vyznamenanie od prezidenta Clintona (bol som pri tom odovzdávaní) za prácu v takých krajinách, kde tí, čo ich vyhodili by – dovolím si tvrdiť – ani nevedeli, ako by sa tam dostali. Ako to asi vyzerá, keď niekto preto, že v tej službe začal v roku 1987 alebo v roku 1988 pôsobiť, bol radovým pracovníkom, tak v roku 2004 musí odísť z dôvodov, ktoré sú jednoducho kontraproduktívne celému snaženiu, ktorému sme vynaložili, keď sme sa snažili presvedčiť našich partnerov, že sme v malej, ale v dobrej miere schopní spolupracovať a prispieť. Nie je to vec, ktorú by som chcel hovoriť z nejakého falošného pátosu na obranu krajiny, ale títo ľudia boli takýmto spôsobom plošne vyhodení . Ten prvý z toho SHAPE dokonca ten dôvod, ktorý mu bol oznámený, že v roku 1986 nahlásil, keď bol niekde kontaktovaný britským štátnym občanom, tak nám to tiež nahlásil; také boli predpisy a nič viac neurobil. Samozrejme, že on sa súdil a všetko vyhral, ale súd prebiehal tri roky a viete, ako to je, už sa aj tak nikde nevrátite. Svoje vystúpenie by som končil asi tak – tým som možno mal začať – že pre spravodajskú službu sú dôležité 3 veci: „Lidi, lidi a zase jenom lidi“. Keď nemáte ľudí, môžete mať satelitov, koľko len chcete. Môžete mať technických prostriedkov za miliardy. Služba bude rovnako neefektívna a nebude na nič. Myslím si, že má to svoj zmysel, aj pán poslanec to tu pomerne dobre obhajoval. Za tých 18 rokov som naozaj presvedčený, že to ten zmysel má. Bohužiaľ, o spravodajských službách sa vie väčšinou, keď vyrobia nejaký malér. O tých dobrých veciach, ktoré sa podaria, tak o tých sa bohužiaľ nehovorí. Taký je jednoducho osud nás, ktorí tam pôsobili a my sme sa s tým celkom vyrovnali.

(…)


1Referát je prepisom záznamu ústneho vystúpenia; preto je v slovenskom jazyku.

2Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti; zrejme jeho autor nemal k dispozícii príslušné archívne materiály – pozn. editora.

3Nasledujúca pasáž referátu s konkrétnym príkladom preverovanej osoby bola na požiadanie autora vypustená z verzie publikovanej v tomto zborníku.

4Supreme Headquarters Allied Powers Europe

 

Celý článok