Niektoré aspekty spravodajstva na počiatku 21. storočia1

Roman Laml

Dynamicky meniaci sa svet je výzvou pre hľadanie a vytváranie adekvátnych možností a schopností jeho reflexie. Nie je to len prirodzený záujem o pochopenie svojho okolia, ale najmä životná nutnosť čo najlepšie porozumieť silám a procesom, ktorých sme súčasťou a často aj spolutvorcami. Jedným z nástrojom poznania a predikcie sveta, ktorý slúži najmä politickým elitám je spravodajstvo. Jeho hlavnou úlohou je včas poskytnúť relevantné informácie, ktoré sú potrebné pre uskutočnenie správnych rozhodnutí. Spravodajstvo je preto úzko prepojené s vývojom sveta, so spoločnosťou ktorú má spoznať a vyjadriť. Jeho schopnosť plniť si svoje poslanie je výrazne podmienená jeho vnútornou variabilitou a sebareflexiou. Niektoré z aspektov problematiky spravodajstva na počiatku 21. storočia sú obsahom tohto príspevku.

Jedným zo signifikantných rozporov našej súčasnosti je snaha o predikciu vývoja spoločnosti v horizonte niekoľkých rokov až desaťročí, ktorá je ale v kontraste s našou stále veľmi malou schopnosťou vytvorenia kredibilných predpokladov vývoja v horizonte najbližších mesiacov. Je možné usudzovať, že toto je spôsobené na jednej strane našou konformitou, kde predikcie dlhodobého vývoja sú relatívne pohodlné a bezpečné, pretože ich spätné hodnotenie je veľmi nepravdepodobné a je tak nízka pravdepodobnosť neúspechu. Na strane druhej možno ide o našu podvedomú obavu a nepriznané vedomie obmedzenosti nášho poznania, ktoré nám často neumožňuje adekvátne vyhodnotiť už jestvujúce informácie o prebiehajúcich procesoch a predpokladať tak vývoj najbližších dní.

V posledných mesiacoch sme zaznamenali dve významné udalosti regionálneho aj globálneho rozsahu, charakter ktorých nemá významné prvky náhodnosti, ktoré boli výsledkom poznateľných trendov a procesov a ktoré preto mali byť do určitej miery predpokladané.

Na prvom mieste to bola plynová kríza, ktorá názorne ukázala našu obmedzenú schopnosť vnímať aj tie časti reality, ktoré sú pre nás životne dôležité. Vznik tejto krízy bol pre našich predstaviteľov nečakaný a prekvapujúci. Súčasne je ale veľmi pravdepodobné, že hlavní aktéri sa nerozhodovali v okamihoch, ale svoje kroky mali s určitým časovým predstihom pripravené. Je preto určite závažným nedostatkom, že rozhodujúci politický predstavitelia tieto informácie nemali, respektíve, že zodpovedné zložky tieto informácie nezískali. Pritom po teoretickej stránke je význam tohto problému známy. Bezpečnostná stratégia SR z roku 2005 energetickú bezpečnosť vymedzuje za jeden z problémov a už len z tohto dôvodu mala byť poznávacia a informačná činnosť orgánov štátu orientovaná týmto smerom.

Druhým príkladom je svetová ekonomická kríza, kde taktiež z dnešného pohľadu existovalo relatívne dostatočné množstvo informácií, ktoré by mali umožniť jej predikciu. Túto ale z relevantných inštitúcii v globálnom rozsahu nedokázal uskutočniť nikto. Toto samozrejme nevylučuje, že existovali jednotlivci alebo aj inštitúcie, ktoré na toto riziko upozorňovali. Z nášho pohľadu sú dôležité ale len tie inštitúcie, ktoré majú kompetencie a zodpovednosť plniť tieto úlohy a ktoré slúžia pre rozhodovanie politických elít. Okrem prirodzenej obmedzenosti poznania, ktorá nám vystavuje limity nami nevytvárané, je pravdepodobná už spomínaná určitá konformita inštitúcií a neochota postupovať riziko konfliktu s politickou mocou, ktorá je naopak determinantom ich existencie. V každom prípade je súčasná finančná a hospodárska kríza zlyhaním nášho inštitucionalizovaného systému poznávania a predikcie spoločnosti. Mala by vyvolať snahu o sebareflexiu a prehodnotenie systému podobne ako teroristický útok na USA v roku 2001 vyvolal zmeny najmä v rámci bezpečnostnej politiky USA.

Bezpečnostné prostredie

Pri riešení problematiky spôsobu uchopenia sveta je potrebné si rámcovo vymedziť jeho kľúčové prvky. Súčasné bezpečnostné prostredie je formované na pozadí vývoja a zásadných zmien v bezpečnostnom prostredí od 90. rokov minulého storočia do súčasnosti. Medzi najdôležitejšie je možno považovať rýchly a do veľkej miery nečakaný rozpad sovietskeho bloku a napokon aj ZSSR, ktorý zásadne zmenil globálne aj regionálne bezpečnostné prostredie. Znamenal zánik bipolárneho sveta, vytvoril predpoklady pre regionálne mocenské turbulencie v globálnom meradle a globálna stabilita bola nahradená regionálnou nestabilitou globálneho rozsahu aj dopadu. Nepredikovaný proces rozpadu ZSSR a celého východného bloku taktiež opätovne ukázal limity poznania.

Nedostatočné zvažovanie ekonomických, ale najmä ťažko identifikovateľných sociálno-duchovných faktorov neumožnilo predpovedať závažnosť a rozsah mocenských zmien a poznanie a predikcia vývoja bezpečnostného prostredia bola nedostatočná. Okrem toho, že nebola predpokladaná rýchlosť rozpadu sovietskeho bloku, jeho rozsah a dôsledky, neboli správne hodnotené strednodobé a dlhodobé dopady tejto zmeny. Všeobecne prevládalo presvedčenie o „mierovej dividende“, o zániku vojenských blokov a o všeobecnom zvýšení úrovni bezpečnosti. Taktiež neboli dostatočne identifikované otvorené aj skryté nové a potenciálne hrozby, tendencie vývoja bezpečnostného prostredia ktoré v historicky krátkej dobe zvrátili domnelý proces zvyšovania bezpečnosti (Balkán, Irak, Afrika, Kaukaz atď.) Z tohto pohľadu sa stále nachádzame v širšom pásme mocenských turbulencii vyvolaných zánikom bipolarity, v procese redefinovaní aktérov a síl a v období formovania nového globálneho usporiadania sveta.

Na druhom mieste je to proces globalizácie, ktorý postupne formuje novú realitu. Dochádza k zvyšovaniu vzájomnej previazanosti a závislosti v globálnom meradle. Zvyšuje sa počet aktérov medzinárodných vzťahov, znižuje sa význam tradičných štátov a zvyšuje sa význam transnacionálnych prvkov (nadnárodné spoločnosti, nevládnych organizácií, medzinárodného organizovaného zločinu a terorizmu). Pohyby cien nosných komodít (ropa, plyn, potraviny) a rozširovanie spektra kritických zdrojov a surovín (ropa, voda, potraviny) majú globálny, ťažko predpovedateľný dopad. Zvyšovanie závislosti vyspelých krajín na informačných technológiách formuje civilizáciu tretej vlny a súčasne výrazne zvyšuje zraniteľnosť subjektov (krajín, spoločností) najmä prostredníctvom narušenia informačných tokov.

Po tretie, teroristický útok na USA 11. 9. 2001 zavŕšil zmenu starej paradigmy bezpečnosti. Výrazne znehodnotil význam vojenskej sily a národného štátu ako základných komponentov medzinárodnej bezpečnosti. Do tej doby prevažujúca predstava o možnosti identifikácie hrozby a jej nositeľa (kto, kde, kedy, čo, ako) bola zmenená na paradigmu novú – KTOKOĽVEK, KDEKOĽVEK, KEDYKOĽVEK, ČOKOĽVEK, AKOKOĽVEK. Aj keď tento posun už v minulosti reálne prebiehal a bol tušený, nebola schopnosť a čiastočne ani odvaha jasne vyjadriť uvedenú zmenu, ktorá by pravdepodobne bez udalosti 11. 9. nebola plne akceptovaná.

Z gnozeologického hľadiska je bezpečnostné prostredie zložitou kombináciou nekonečného počtu známych aj neznámych, významných aj menej významných faktorov a vzťahov. Každá naša snaha o jeho uchopenie a poznanie je zjednodušením a obmedzením reality a má preto len limitovanú poznávaciu schopnosť. Preto je potrebné neustále brať do úvahy obmedzenosť nášho poznania a našu neznámu neznalosť.

Geografická a transnacionálna dimenzia bezpečnostného prostredia

Tradičný prístup k riešeniu bezpečnostnej problematiky vychádza z geografického členenia. Nositeľom relevantnej politickej moci je národný štát, ktorý sa nachádza a pôsobí v určitom geografickom priestore. V tomto realizuje aj svoje záujmy a jeho význam a sila vytvárajú aj limity jeho pôsobenia. V nedávnej minulosti tak USA a ZSSR pôsobili ako dve dominantné globálne mocnosti, ktoré mali globálne záujmy ale aj nástroje ich presadenia. Spektrum aktérov medzinárodných vzťahov bolo stabilizované. Záujmy jednotlivých aktérov boli približne známe a aj mocenské súperenia na všetkých úrovniach boli relatívne pod kontrolou.

Rozpad bipolárneho sveta ako aj ďalšie už spomínané faktory priniesli okrem iného rozšírenie spektra aktérov medzinárodných vzťahov. Toto rozšírenie má dve roviny – geografickú a transnacionálnu. V priebehu historicky veľmi krátkeho obdobia v poslednej dekáde 20. storočia a počiatkom 21. storočia došlo k výraznému zvýšeniu počtu štátov2, z ktorých niektoré, ako napríklad Kosovo, nemajú doriešené svoje medzinárodno-právne postavenie. Tento proces prirodzeným spôsobom komplikoval medzinárodné vzťahy. Súbežne s týmto procesom dochádzalo k posilňovaniu významu transnacionálnych prvkov rámci bezpečnostného prostredia: „Zo sto najsilnejších ekonomík na svete ich 51 netvoria štáty, ale korporácie. 200 najväčších korporácií, zamestnávajúcich menej ako tri štvrtiny percenta pracovnej sily na svete predstavuje 28 percent svetovej ekonomickej aktivity. Päť sto najväčších korporácií sa podieľa na 70 percentách svetového obchodu.“ (Kaplan,2003,s.85) Táto skutočnosť má samozrejme dopady aj na bezpečnostné prostredie, kde dochádza k posunu v charaktere záujmov. Privátne, respektíve skupinové záujmy posilňujú svoj význam na úkor národných záujmov a taktiež privátne záujmy môžu v niektorých prípadoch vystupovať ako záujmy národné.

Rozšírenie spektra aktérov, formovanie nových záujmov, ale najmä zvýšený význam transnacionálnych aktérov, záujmy ktorých sú často skryté, nejednoznačné, zle identifikovateľné, znamenajú zníženie čitateľnosti a predpovedateľnosti vývoja bezpečnostného prostredia. Tento proces produkuje určitú úroveň chaosu v jeho rámci. Zvýšený počet aktérov so všeobecne nižšou úrovňou identifikácie záujmov a vysoká pravdepodobnosť prejavenia sa najvážnejších bezpečnostných hrozieb (napr. terorizmus) bez varovania a tým aj neexistencia doby prípravy vytvára prostredie, kde je podľa Kaplana „…podporovaná dvojznačnosť, subjektívne a intutitívne myslenie i rozhodovanie na základe dvadsať percentnej istoty: až bude k dispozícii viacej informácii, bude príliš neskoro.“ (Kaplan, 2003)

Zmeny vo svete si samozrejme vyžadujú aj prispôsobenie sa spravodajstva a presúvanie pozornosti od geografickej dimenzie aj na dimenziu transnacionálnu. Charakter, štruktúra a záujmy transnacionálnych aktérov, ale vyžadujú aj iný prístup ako u tradičných geografických aktérov. Štát má relatívne jednoznačne identifikovateľný svoj charakter, záujmy, ekonomickú aj vojenskú silu a potenciál ako aj ďalšie faktory, ktoré je potrebné a možné sledovať a vyhodnocovať. Napríklad prípravy na vojenský útok bývajú sprevádzané ďalšími podpornými aktivitami a je preto odhaliteľný. Štát je súčasťou našej historickej pamäte a civilizačnej skúsenosti a ako taký je súčasťou nášho myslenia. Štát ako entita, ako objekt skúmania je pre naše myslenie lepšie racionálne uchopiteľný, pochopiteľný a vnímateľný ako transnacionálny aktér.

Samotný charakter transnacionálnych aktérov je zásadne odlišný. Ide najmä o rôzne ekonomicko-priemyselné subjekty, ktorých ekonomická sila často prekračuje možnosti jednotlivých národných štátov. Tieto spoločnosti často vytvárajú nadnárodné siete s regionálnym aj globálnym rozsahom a prirodzenou snahou realizovať svoje záujmy. Nakoľko zo samej podstaty trhovej ekonomiky je prioritným záujmom dosahovanie zisku, záujmy a pôsobenie týchto spoločnosti sa môžu dostávať do rozporu so záujmami národných štátov. Záujmy týchto subjektov nebývajú verejne deklarované a je preto komplikované predikovať ich správanie v konkrétnych situáciách, rovnako ako ich strategickú orientáciu. Ekonomická sila a význam týchto subjektov môže limitovať správanie štátu, ktorý nemusí mať dostatočný potenciál a schopnosti presadiť svoje záujmy na úkor záujmov týchto subjektov. Ďalej sú to subjekty a transnacionálne siete nelegálneho charakteru, najmä teroristické organizácie a medzinárodné siete, medzinárodný organizovaný zločin. Ich pôsobenie môže byť účelovo zamerané na ovplyvnenie správania sa štátov a spochybňovanie funkčnosti vládnej moci alebo aj politického systému. Nakoniec ide o pôsobenie rôznych neštátnych, nezávislých organizácií, masmédií ale aj jednotlivcov, ktoré majú v niektorých prípadoch veľký vplyv na verejnú mienku a sú schopné týmto prostredníctvom ovplyvňovať štátnu politiku. Často nie je možné rozlíšiť, či v pozadí je oprávnená ľudská angažovanosť na správe spoločnosti, alebo či v pozadí sú skryté záujmy už spomínaných ekonomicko-priemyselných subjektov alebo aj aktérov nelegálnej činnosti.

Nástroje a prístupy na uchopenie problematiky transnacionálnych subjektov musia reflektovať ich podstatu a charakter. Kým v prípade štátu je možné uplatniť približne jednotnú schému v prípade transnacionálnych aktérov je potrebné variabilne prispôsobiť zvolený prístup charakteru aktéra. V prípade nadnárodnej spoločnosti napríklad venovať pozornosť zisku, ekonomickým prepojeniam, zmenám v podnikateľskom prostredí v krajinách pôsobenia ako aj v krajinách možného pôsobenia, konkurencii atď. V prípade mimovládnej organizácie deklarovaným cieľom a prípadným rozporom s reálnou činnosťou, sponzorom, spôsobom a oblastiam pôsobenia atď. Tieto príklady sú len orientačné, pre znázornenie odlišnosti prístupu.

Najzložitejšie je pravdepodobne zvládnutie dvoch faktorov. Poznanie záujmov a reflexia rozsahu pôsobenia týchto aktérov. Zatiaľ čo v prípade štátu sú jeho záujmy často deklarované, či už pravdivo alebo nie a z veľkej časti aj identifikovateľné, aj napriek jeho prípadnej neochote deklarovať svoje záujmy, u transnacionálnych aktérov je problém záujmov výrazne komplikovanejší. Ich podstata je iná ako podstata štátu a záujmy nie len že sú viac skryté, ale ich vývoj, respektíve zmena môže byť taktiež vyvolaná skrytými faktormi. Ako príklad je možné uviesť privatizácie niektorých podnikov, ktoré ich nový majiteľ zatvoril, aby eliminoval konkurenčný výrobok a zlepšil podnikateľské prostredie pre svoju produkciu vyrábanú v iných krajinách. Identifikácia skutočných záujmov je ale východiskovým predpokladom pre predikciu správania, pretože keď nepoznáme Čo, nemôžeme ani adekvátne vymedziť Ako.

Zatiaľ čo pri štáte geografické limity relatívne jasne vymedzujú aj priestor spravodajského záujmu. U hlavných transnacionálych aktérov tieto limity neplatia. Ich často globálne pôsobenie, neverejné ekonomické pozadie, vzájomná previazanosť, ako aj ďalšie faktory rozširujú oblasť spravodajského záujmu a taktiež jeho hĺbku na hranice zvládnuteľnosti. Stanek uvádza, že „Slovensko je v plnej miere závislé najmä od produkcie 21 transnacionálnych korporácií, ktoré tvoria vyše 90% zisku vytvoreného v nefinančnej sfére a vyše 90% slovenského exportu.“ (Stanek, s.11) Malo by byť preto prirodzené, že spravodajstvo bude venovať pozornosť týmto subjektom, ktoré sa veľmi výrazným spôsobom podieľajú na ekonomike krajiny. Nielen z pohľadu ich pôsobenia v rámci štátu, ale najmä z hľadiska ich transnacionálneho rozsahu a pôsobenia v globálnom kontexte. Pretože len v týchto súvislostiach je možné analyzovať a predikovať ich správanie a strategickú orientáciu.

Práca s informáciami – posun od „need to know“ k „need to share“

Podstatou spravodajstva je práca s informáciami3. Charakteristickou črtou posledných rokov je dramatický vzostup počtu informácii. Najmä internet prispieva k ich šíreniu, čo na jednej strane významne zlepšuje dostupnosť informácii a na strane druhej sťažuje ich selekciu a spracovanie. Oddelenie podstatného od nepodstatného je jedna zo základných úloh najmä v situácii, kde inflácia informácii určitým spôsobom vytvára ich nekonečný počet.

Jednou zo strany tohto problému sú informačné systémy, ktoré budú predmetom nášho skúmania len z pohľadu ich využitia a spôsobu práce s nimi. Druhou stranou je človek, jeho prístup k informáciám a práca s informáciami. Informácia sama o sebe je len surovinou, z ktorej sa pridaná hodnota vytvára kreatívnou prácou jej spracovateľa – analytika. Výstupným produktom je spravodajská informácia. Rozdiel medzi vstupom a výstupom by mal priniesť poznanie a poskytnúť potrebnú informáciu užívateľovi. Z hľadiska prístupu množstvo vstupných informácii zásadným spôsobom nemení už zaužívané postupy ich spracovania. Najväčšou zmenou je náročnosť pri zmene kvantity na kvalitu a nároky na osobu analytika. Informačné systémy môžu napomôcť pri výbere informácii, ich overovaní a pri nekreatívnych činnostiach. Dôležitým faktorom je to, že už zmieňovaná inflácia informácii sa týka najmä informácii z otvorených zdrojov (OSINT), kde kredibilita týchto informácii môže byť problematická a je nutné venovať zvýšenú pozornosť ich overovaniu a vyhodnocovaniu. U ostatných informácií získavaných inými spôsobmi, najmä z ľudských zdrojov (HUMINT) ale aj ďalšími spôsobmi sa zvyšovanie počtu informácii týka v menšej miere.

Orgány a inštitúcie štátu, alebo so štátom spolupracujúce, disponujú veľkým množstvom, niekedy len čiastkových informácii. Tieto informácie sú často nevyužité alebo využívané len v relatívne uzavretých, oddelených systémoch a nie je doriešený systém ich výmeny, zdieľania a využitia. Aj pri odhliadnutí od informácií v súkromnej sfére, štátne orgány venujú množstvo svojej energie na získavania pre nich potrebných informácii, ktoré ale využijú len v svojom rámci, zo svojho uhlu pohľadu a záujmov a tieto informácie neposkytujú ďalším zložkám štátu na využitie. Určitá výmena informácii je selektívna, nesystémová a nepostačujúca. Obdobný problém najmä v rámci bezpečnostnej a spravodajskej komunity sa objavil a bol riešený po teroristických útokoch na USA v roku 2001. Jedným zo záverov vyhodnocovania príčin týchto útokov bol práve v spôsobe práce s informáciami.

„Hoci americká informačná technológia je najpokročilejšia vo svete, naše národné informačné systémy nedostatočne podporujú úlohu národnej bezpečnosti. Dnes nie je žiadny samostatný orgán alebo počítačová sieť, ktoré by integrovali informácie o národnej bezpečnosti po celej krajine, a nie je pravdepodobné, že niekedy aj bude. Namiesto toho, väčšina informácií existuje v rôznych databázach rozptýlených medzi federálnymi, štátnymi a miestnymi subjektmi. V mnohých prípadoch si tieto počítačové systémy nemôžu vymieňať informácie – ani „horizontálne“ (na rovnakom stupni vládnych orgánov) alebo „vertikálne“ (medzi federálnou, štátnou a miestnou vládou). (National strategy for Homeland Security, 2002, s. 55)

Používaný prístup známy ako „need to know“ – vedieť len to, čo je potrebné – sa ukázal ako negatívny limitujúci faktor, najmä pri zdieľaní informácií. „Zdieľanie informácii („need to share“) sa stalo nutnosťou na ochranu našej národnej bezpečnosti po útoku 11. 9. na našu krajinu. Kultúra spravodajskej komunity „need to know“, nutná počas studenej vojny sa v súčasnosti stala handicapom ohrozujúcim našu schopnosť odhaliť, odpovedať a ochrániť proti terorizmu a ďalším asymterickým hrozbám.“ (Intelligence Comunity Information Shraging Strategy, s. 3) Princíp „need to know“ má zabraňovať úniku citlivých informácii a mal by umožňovať prístup len k tým informáciám, ktoré je potrebné vedieť pre výkon určitej funkcie. Problémom v tomto prípade je, keď určitá inštitúcia alebo jej časť disponuje určitými informáciami a nemusí vždy dostatočne posúdiť, či sú tieto využiteľné pre činnosť iného prvku, najmä keď nemusí presne poznať jeho náplň. Taktiež niektoré informácie môžu byť pre niekoho neužitočné, ale pre ďalšieho naopak. Problémom môže byť i to, že keď určitý prvok potrebuje informácie, ktorý má iný prvok, ale toto nie je známe, takže nemôže vedieť že tieto informácie sú dostupné a že môže o ne požiadať.

Princíp „need to know“ má určite význam napríklad pri plánovaní vojenských operácii, kde je potrebné a vhodné utajovať informácie. Znalosť len svojej úlohy a obmedzenie celkovej znalosti na malý počet ľudí je určite vhodnou prevenciou pred prezradením. Na druhej strane tento princíp, ktorý sa často ponímal aj ako „nevedieť nič, čo nemusíš“, najmä pri práci s informáciami vytváral limity, ktoré mali byrokratický charakter a neumožňovali využiť všetky dostupné a potrebné informácie.

Podľa správy komisie, ktorá vyšetrovala okolnosti teroristických útokov na USA na jeseň v roku 2001 prístup „need to know“ v sebe obsahuje dva principiálne omyly. Prvý predpokladá, že je možné dopredu vedieť, kto bude informáciu potrebovať. Podľa druhého riziko neúmyselného prezradenia prevažuje nad prínosom zo širokého zdieľania informácii4. Správa komisie považuje za nutné zlepšiť prácu s informáciami a ich využitie a preto odporúča zmeniť spravodajskú kultúru v prospech „need to share“.

Stratégia vnútornej bezpečnosti v tomto smere vymedzuje zámer do ďalšieho obdobia: „Vybudujeme národné prostredie, ktoré umožní výmenu dôležitých informácií týkajúcich sa národnej bezpečnosti. Musíme vybudovať „systém systémov“, ktorý dá v každej dobe správnu informáciu správnym ľuďom. Informácie sa budú vymieňať „horizontálne“ na každom stupni vlády a „vertikálne“ medzi federálnymi, štátnymi a miestnymi vládami, súkromným sektorom a občanmi.“ (National strategy for Homeland Security, 2002, s. 56)

Stratégia zdieľania informácií vypracovaná v rámci MO USA zdieľanie informácií definuje ako „Urobiť informácie dostupné pre účastníkov (ľudí, procesov alebo systému). Zdieľanie informácií obsahuje kultúrne, riadiace a technické správania a funkcie, ktorými jeden účastník vlastniaci alebo tvoriaci informácie pôsobí na iného účastníka“ (DoD Information Sharing Strategy, 2007, s. 3.) Podobne vymedzuje zdieľanie informácií dokument NATO: „Využitie informácie iných s ich súhlasom a/alebo umožniť prístup iným k vlastným informáciám“ (Luiijf, 2007)

Zmena paradigmy z „need to know“ na „need to share“ predstavuje komplexný proces, ktorý obsahuje zmenu myslenia od politických lídrov, cez riadiacich pracovníkov až po analytikov. Zahŕňa zmenu celého systému práce, zmeny organizačné, normotvorné a pravdepodobne aj legislatívne. Vyžaduje vyspelé technologické prostredie a taktiež adekvátne bezpečnostné opatrenia. Informácia, respektíve spravodajská informácia sa v tomto smere mení z jednotky na potenciálnu množinu so širším významom aj obsahom. Potenciál informácie sa pravdepodobnostne znásobuje a zvyšuje svoju informačnú hodnotu.

Do novej pozície sa dostáva komunikačný systém. V rámci „need to know“ bol vhodný technologicko-informačný systém len podporný a spravodajský cyklus mohol prebiehať aj pomimo neho. „Need to share“ ale zo svojej podstaty potrebuje adekvátny systém umožňujúci zdieľanie informácií v reálnom čase. Ide o kvalitatívne nový vzťah, ktorý znamená, že kvalitatívna úroveň celého systému zdieľania informácií je na takej úrovni, na akej je jeho najslabší prvok. Na tento vzájomný vzťah upozornil napríklad generál Wolf „Musíme zdieľať! Technicky najnáročnejší komunikačný systém nie je účinný v prípade, že užívatelia nebudú zdieľať všetky potrebné informácie.“ (Wolf, 2008)

Zmena paradigmy má aj svoje problémové stránky. Jej cieľom nie je bezhraničné sprístupnenie všetkých informácií, ale nájdenie vhodných a racionálnych spôsobov a limitov ich zdieľania. Okrem limitov vyplývajúcich zo zaistenia bezpečnosti, aj tu je potrebné vymedziť a rešpektovať limity určitých funkčných úrovní a oblastí. Znamená to, že informácia o spôsoboch útoku na vojakov v Afganistane nemá význam pre počítačového špecialistu. Taktiež čiastková informácia o tajných rokovania medzi vládou v Afganistane a Talibanom nie je potrebná pre rozhodovanie veliteľa čaty. Nájdenie relevantných a najmä funkčných limitov bude pravdepodobne najťažším problémom pri aplikácii novej paradigmy. Niekedy je tento problém formulovaný ako hľadanie rovnováhy medzi „need to know“ a „need to share“.

Ako už bolo uvedené, nutnou technologickou podmienkou pre rozvoj zdieľania informácií je existencia vhodného informačného systému. Toto zdieľanie informácií má dva rozmery. Jeden je zdieľanie informácii v rámci spravodajskej komunity a druhý je zdieľanie, ale najmä postúpenie informácii užívateľovi v rámci celého štátu. Znamená to, že pokiaľ majú spravodajské služby napríklad schopnosť zdieľať informácie v rámci NATO, ale táto už nie je vybudovaná na národnej úrovni, chýba to hlavné – doručiť potrebnú informáciu oprávnenému užívateľovi bez administratívnych procedúr a v reálnom čase.

Štúdia NBÚ5 uvádza, že Slovensko je síce napojené na obdobné systémy NATO a EÚ, ale nemá vytvorený vlastný vnútorný systém umožňujúci zdieľanie informácii. „ V súčasnosti na Slovensku neexistuje prenosový systém pre utajované informácie, poskytujúci účastníkom komplexné bezpečné služby na primeranej technickej úrovni. Prevažujú izolované riešenia mimoriadne náročné na projekčné, realizačné, akreditačné a servisné kapacity. Slovenská republika taktiež nemá doposiaľ prepojené národné komunikačné a informačné systémy (CIS) so systémami EÚ a NATO, ktoré spracovávajú a prenášajú utajované skutočnosti. Tieto systémy končia zväčša „stand alone – samostatne stojacimi“ pracovnými stanicami na jednotlivých kooperujúcich rezortoch.“(Štúdia NBÚ, 2008, s. 3)

Štúdia taktiež upozorňuje na časový problém, kde „Elektronické utajované informácie už v súčasnosti prichádzajú do Slovenskej republiky rôznymi kanálmi a končia na mnohých koncových počítačoch rôznych ústredných orgánov štátnej správy. V dôsledku tohto stavu môže trvať aj niekoľko dní, kým centrálny register, ktorý zo zákona (i predpisov EÚ a NATO) eviduje všetky doručené zahraničné utajované informácie, takúto informáciu reálne zaeviduje.“(Štúdia NBÚ, 2008, s. 5) Systém by mal umožňovať zdieľanie informácii „Zabezpečenie prístupu k databázam s utajovanými informáciami – cieľom musí byť zaistenie konzistencie utajovaných dát v jednotlivých informačných systémoch rezortov. To umožní ich zdieľanie a poskytovanie formou riadeného prístupu k databázam jednotlivých rezortov a orgánov štátnej správy.“(Štúdia NBÚ, 2008, s.7)

Pozitívnou skutočnosťou je uvedomovanie si tohto zásadného nedostatku na Slovensku a pripravované kroky na jeho odstránenie. Na strane druhej je absencia národného informačného systému nepochopiteľná a Slovensko v tomto smere generačne zaostáva. Zatiaľ čo naši partneri postupne formujú kultúru zdieľania informácii, v našich podmienkach nemáme v tomto smere vytvorené základné podmienky. Vybudovanie systému bude len prvým krokom. Prekonanie rezortného prístupu a zmena myslenia z vlastníka informácie a jej využívanie najmä pre vlastný prospech na jej poskytovateľa bude proces s veľkou pravdepodobnosťou dlhodobejší.

Záver

Spravodajstvo nie je samo o sebe cieľom, ale prostriedkom. Prostriedkom nedokonalým a limitovaným, ktorý ale môže napomôcť prijať správne rozhodnutie. „Dokonale presná informácia neexistuje a hodnota každej informácie sa s vývojom situácie mení…žiadne záverečné zhodnotenie tajných informácií, aj keby boli najspoľahlivejšie, nikdy pri praktickej skúške plne neobstojí“ (Keegan, 2005, s.20). Spravodajstvo nedáva hotové odpovede, ale môže, a malo by sa, efektívne podieľať na ich hľadaní. Z hľadiska plnenia svojho poslania musí reflektovať dobu a prispôsobovať svoje mechanizmy a fungovanie jej požiadavkám.

Autor

RSDr. Roman Laml, plk. v. v. (1962) – V roku 1986 ukončil VPA v Bratislave. V rokoch 1990 – 1992 absolvoval interné postgraduálne štúdium v odbore filozófia a história na VVPŠ v Bratislave a v rokoch 1995 – 1997 externé postgraduálne štúdium v odbore medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy na právnickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1999 absolvoval kurz obranných a bezpečnostných štúdií v Európskom stredisku pre bezpečnostné štúdia G. C. Marshalla v Garmisch-Partenkirchene (NSR) a v roku 2005 kurz medzinárodnej a bezpečnostnej politiky na Národnej univerzite obrany v Pekingu (Čína). V rokoch 1993 – 2008 pôsobil na Ministerstve obrany SR v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky a ako spravodajský analytik.


1 – Marian Majer, Róbert Ondrejcsák, Vladimír Tarasovič, Tomáš Valášek (eds.):
Panorama of global security environment 2009.
Centre for European and North Atlantic Affairs (CENAA), Bratislava 2009
ISBN 978-80-970041-5-6

2 – V roku 1945 bolo 51 zakladajúcich členov OSN, v roku 1990 159 a v súčasnosti má OSN vyše 190 členských krajín. Bližšie pozri Fakta a čísla OSN, Základní údaje o Organizaci spojených národů

3 – Informácia je nespracovaný údaj ľubovoľného formátu, ktorý môže byť využitý pri tvorbe spravodajskej informácie. Spravodajská informácia je výsledok spracovania informácií, ktoré sa týkajú cudzích krajín, nepriateľských a potenciálne nepriateľských síl alebo prvkov, či priestorov aktuálnej alebo potenciálnej bojovej činnosti. In: Terminologický slovník zpravodajství

4 – Bližšie pozri: The 9/11 Commission report, Final Report of the National Commission on Terrorist Attacks Upon the United States, ISBN 0-16-072304-3, s. 417

5 – Štúdiu Národného bezpečnostného úradu k vybudovaniu nosnej siete na prenos utajovaných informácií schválila vláda SR 9. 1. 2008


Zdroje

  1. Fakta a čísla OSN, Základní údaje o Organizaci spojených národů, 2005, Informační centrum OSN v Praze ISBN: 80-86348-02-4 (Orig. ISBN: 92-1-100936-7, United Nations Publication Sales No. E.04.I.7)
  2. Information Shraging Strategy, 2008, United States Intelligence Comunity, Director of National Intelligence, Washington, http://www.dni.gov/reports/IC_Information_Sharing_Strategy.pdf, 15. 5. 2009
  3. Information Sharing Strategy, 2007, Department of Defense, Washington, http://www.defenselink.mil/cio-nii/docs/InfoSharingStrategy.pdf, 15. 5. 2009
  4. Kaplan, Robert, Přicházející anarchie, 2003, nakl. Pavel Mervart.
  5. Luiijf, Eric, NEC Policy for Information Sharing, 2007, The Hague Centre for Strategic Studies TNO Defence, Security and Safety. http://www.hcss.nl/Luiijf%20%20NEC%20Security%20%20SharingOfInformation%2016_04_2007.pdf, 2. 6. 2008
  6. National strategy for Homeland Security, 2002, http://www.dhs.gov/xlibrary/assets/nat_strat_hls.pdf, 20. 4. 2009
  7. Staněk, Peter, Odhalení príčin hospodárskej krízy, Slovo 18-19/2009, s. 11
  8. Štúdia vybudovania nosnej siete na prenos utajovaných informácií, 2008, Národný bezpečnostný úrad SR, http://www.rokovania.sk/(…)?OpenDocument, 20. 6. 2009
  9. Terminologický slovník zpravodajstvíhttp://www.vzcr.cz/slovnik/zpravterm.aspx, 15.3.2008
  10. The 9/11 Commission report, Final Report of the National Commission on Terrorist Attacks Upon the United States, ISBN 0-16-072304-3, s. 417
  11. Wolf, Ulrich, Lieutenant General, Does NATO Meet the Challenge of the Information Era? Director, NATO CIS Service Agency, http://www.csdr.org/2006book/wolf.htm, 20. 6. 2009